Milé.

Sŕkanie višňového džúsu som si rovnomerne rozložila do celej takmer hodiny Tomasovho monológu prerušovaného naším prikyvovaním so súhlasným Uhm a občasnými otázkami, po ktorých obsiahlom zodpovedaní sa nikdy nezabudol vrátiť k pôvodnej téme. Rozlúčili sme sa s ním pred potravinami, pred tým obchodom, kde Linda išla kúpiť mlieko a chlieb a hroznovú minerálku na sleepover a išli skoro prechádzkovým krokom na vlak. Počas cesty sme míňali vlakové stanice s tichým snap medzi jednotlivými zmenami nálad. Očakávanie, snap. Nadšenie, snap. Náhly príval znepokojenia bez zjavnej príčiny, snap. Na niektorých staniciach boli napísané nevšedné výpovede a na niektorých staniciach ma Linda desila rozprávaním o Škótsku. Cestou k bytu som si odbyla väčšinu tých slušných fráz ako Boskovice je pekné mesto, keď sme obchádzali múzeum poľnohospodárských strojov a Biely byt - biely byt je fajn, pretože to nie je šedý byt. Nemala som náladu na realizovanie mojej extrovertnej časti osobnosti rozprávaním vtipných príbehov ani keď som vždy, keď sa Linda nepozerala, vyťahovala z tašky hroznový cukor, tak sme sa nenútene rozhodli pre postupné zhliadnutie filmov, u ktorých som si spočiatku zakrývala oči, ale potom ma začli baviť, alebo na ktoré som tak zvyknutá, že mi nevadilo, keď som uprostred zaspala. Začne vám chýbať dvojhlasný smiech, keď sa tak dlhú dobu pozeráte na filmy sama. Všetko, čo som povedala za tú hodinu predtým než sme zaspali bolo úplne zle. Pri ranných správach som sa zbalila a so zanechaným Merci Beaucoup na tabuli a nepoužitým lístkom na vlak v kapsi som opustila milú časovú slučku.

Carry On.

Na balík som chcela dať takú tú nálepku, aby s tým pri posielaní netriasli a nehádzali, ale na pošte povedali, že sa to nedá. Keď som mala päť alebo šesť, granddaddy nám posielal porcelánové hračky; porcelánových slonov, porcelánových psov a krokodílov a na každý balík dal nálepku, aby sa nerozbili. Ale vždy sa rozbili. Vždy prišiel balík, z ktorého sa painfully sypali malé črepiny. A môj daddy celú tú porcelánovú zoo vždy zlepil tak, že by ste nepoznali rozdiel. Všetci tí sloni a krokodíly zase vo svojej pôvodnej veľkosti. Rozmýšľala som o tom, keď som na ribbon party 4.B pila čistú vodu za ich peniaze a škrabala biely marcipán z torty za ich peniaze. Chcela by som mať odvahu obliecť si žlté šaty. Taktiež som premyslela labels pre ľudí a nechala ich tancovať na pódiu s veľkou imaginárnou nálepkou Hate a na niektorých som sa pozerala ako menia clothes, hairstyle, friends, cities, continents a stále nad nimi svieti veľké neónové Love. Labeling theory v sociológii je veľmi relatívna. Myslím, že moja nálepka je Nerozbiť.

ah... I mean - AH!

Obálky na listy som predtým než som ich stihla poslať, úspešne stratila. Aj keď je dosť možné, že som ich nechala v škole založené v učebnici nemčiny. Sú väčšie než bežné obálky, pretože sú na listy poskladané vodorovne a nie zvislo. Ale stále sú dosť malé na to, aby sa do nich dal záver Wake Up tisíckrát na repeat. Ani ja neviem, čo Win Butler v tej časti hovorí a je mi to jedno. Rozhádzala by som konfetti na zem a tancovala v nich bosky, ale asi je to jedna z tých vecí ako strawberryfieldsforever, jedna z tých vecí, čo sa nikdy nesplní a ktoré sú lepšie, keď sa o nich len rozpráva. Včera v H&M som asi pol hodinu sedela v changing room a keď som sa začala nudiť, jediným východiskom bol medzištátny hovor. Rada si skúšam šaty, ktoré si potom nekúpim. Doteraz nechápem, jak sa vždy poslednú pol hodinu môžeme s Lindie nudiť. Všetko tam voňalo po škorici a vanilkovom prášku a v HappyMeal vám dajú R2D2, ak si o to poviete.

Undisclosed Desires?

Gary včera doviedol aj svoju evil ženu, ktorá presne po 45-tich minútach zaklopala na dvere a vošla so slovami It's time. A očividne som sa nielen ja, ale aj on nechcel lúčiť. According to náš polhodinový rozhovor o hudbe, v učebni 1 ostala len tabula na fixky popísaná mojím clumpsy písmom so zoznamom skupín ako Hadouken! (ktorých som doporučila ja jemu) a Manic Street Preachers (ktorých doporučil on mne). And he was asking about the weather.
Dopijem medovkový Rajec a idem do školy.

(In a Daylight)

Vďaka jednému shoutboxu na last.fm, na ktorý som nebola schopná dva dni odpovedať a vďaka spoločnej kompatibilite som dostala prístup k úplne novej podobe playlistu (Good Shoes, Holloways, The Courteeners etc.) a to sčasti aj kvôli Chrisovi Cornerovi. Minule som s ním mala daydream do takej miery, že som nevedela, či si to vymýšľam sama, alebo je to už skutočný sen. Inak, keď už je reč o ňom, po zhliadnutí tohto videa som mala pocit, že môj celý život predtým nemal vôbec žiadny význam a začala som vlastne žiť až potom. Strašne sa teším na to Kiss + Swallow.
Včera na prechádzke sme dosť mlčali, alebo chodili, alebo počúvali historky o testoch z fyziky, kedy som si uvedomila, že som presne ten typ človeka, čo sa na maturite rozplače, o hádzaní oštepom s názornou ukážkou a o instantnej polievke. A štve ma, že Lindie sa nemá dobre.

I'll Make You Top of the List

Ráno som vstala až podozrivo skoro a strávila tri hodiny pozeraním ranného vysielania Adely a Sajfu (jediná komerčná vec, čo mám fakt rada a môj názor nezmenil ani fakt, že keď som ich videla naživo, tak mi Adela v mojich štrnástich rokoch vykala) a smiala sa over EarlGrey a brunch pozostávajúcej z detskej banánovej kaše a plánujem ten istý postup aj zajtrajšie ráno.
Soon Jae mi písal, že je v Berlíne a sľuboval, že nabudúce napíše obsažnejší mail a mne to stačilo na to, aby som si spomenula na to, ako sme prechádzali finančnou štvrťou Londýna, kde bol v minulosti hlavný prístav a mne sa to neuveriteľne páčilo, aj keď som nikdy nemala rada mrakodrapy a povedala som "Those over there are offices." a on na to "No. Those are apartments."

Those were apartments.

I Remember London

Mohla som spávať o niečo dlhšie, necháť si padať vlasy do kzichtu, usmievať sa na cudzích ľudí, pozerať sa na cudzích ľudí ako sa usmievajú na mňa, pýtať sa ich ako sa majú, nosiť krátke šaty, nosiť ružové silonky, mohla som chodiť do drahých obchodov a kupovať čokoládu, chodila som domov za tmy a nikdy nezabudnem na každodennú cestu metrom, keď sa vždy stalo niečo, čo stojí za zmienku (no napríklad v piatok ten borec, čo mi skoro zaspal na rameni), host-matka stále zaťahovala záclony v mojej izbe, zatiaľ čo ja som ich vždy zase roztiahla, chodila som často do Hyde Parku, ochutnala celú drink offer v Starbucks a páči sa mi to i na konci mena Walendowski. Nepáči sa mi to tu. Vidíte ten rozdiel. Vidíte ľudí, ktorí vás znepokojujú. Tu vás nikto nepočúva, tu sedíte a jete puding. Mám zásoby M&M's a kníh len tak na dva týždne. Vždy som myslela, že si nájdem puzzlu aspoň z rovnakého časového pásma. A úplne najviac ma desí, že mi nič nechýbalo.

I Can Fix...

Na Facebooku mám každý deň update od Chocolate Chip Cookies fansite, čo mi pripomína, že som ešte stále nedostala ten recept na cookies s arašídovým maslom. Nepíšem si emo statusy, nedávam si čiernu linku pod oči, neplačem do cereálií, ako by si niekto, kto so mnou vstával vo februárové rána, mohol myslieť, ale problém je ten, že so mnou nikto nevstával a nechcel sa pozerať ako naberám cereálne vločky na malú lyžičku a pomaly ich jem - lyžičku musíte držať zo strany, nie z predu, kolmo na ústa, pretože to patrí k základom etikety Angličanov. Nemám na sebe šedé tričko a dokonca nepijem ani karamelový čaj. Ale aj tak to bolí.

Skôr či neskôr príde chvíľa, keď aj vy prestanete jesť a prevlečiete RfP náramok cez ruku; nemám v izbe telku a už ma to solídne sere; je tu hrozné ticho; ticho jak v hrobe. Všetko je zmotané do seba ako júnové číslo NME a neviem, v koho moci je, aby to rozmotal, aby sa dali prečítať články vo vnútri; aby to bolo všetko jasnejšie.

It's about 6 o'clock here

Sedím v sprche a vytrhávam hodiny/ hviezdy z oblohy
Vezmem si telefón do druhého bytu - nepýtajte sa ma prečo
Nevadí mi to. Vskutku nie.
Milujem len Teba.
Prajem Vám len to dobré.
Tu je tu a ja som tu, kde si Ty?

Nachádzam uspokojenie vo vyplňovaní labyrintov na krabiciach cereálií a milujem Coxonove Géčko.

He's/She's a Twentieth Century Boy/Girl

Lyžičkou zoškrabávam banánovú kašu z dna misky a spievam si It is like I'm always thinking to myself I'd like to meet someone else a potichu sa smejem na jeho music taste. Vážna hudba. Can I make it more obvious? Mám tu pred sebou rozložený plán metra (na moje veľké sklamanie bez animals on the underground) a uvedomujem si, že sa v mapách neviem orientovať a neviem, na čo mi je dobré vedieť, či je na Oxford Street Marks&Spencer, ale možno si nakoniec vezmem červený zvýrazňovač a začnem krúžkovať miesta, ktoré musím navštíviť, pretože po včerajšom rozhovore na Plurku si myslím, že už by som mohla začať plánovať. Inak, letím z Viedne (čítaj veľké veľké letisko, kde sa nevyznám a neviem nemecky), nie z Bratislavy (čítaj letisko s jednou malou kaviarňou a jednou malou miestnosťou na čakanie na lietadlo), ako som sa pôvodne domnievala. Takže si myslím, že nejaký plán ani nepotrebujem, keď ja do tej Británie vlastne ani nedoletím.
Kytiška k name day pomaly usychá, Kamila mi požičia tie sieťové pančuchy a ja potrebujem indie sveter. Viete, koho budete voliť? Ja nie. Moc mi chýbate.

R.

Zase mi prišiel mail s ponukou objednať si lístky na koncert Blur. Privádza ma to do zúfalstva. Možno v tom Anglicku ale nakoniec fakt skončím niekde medzi mliečkovo tancujúcimi ľuďmi s príliš indie vzhľadom a krásnym prízvukom.
Slečna z banky po mne chcela deväť podpisov, nepamätám si, že by som pri vybavovaní starej karty podpisovala toľko papierov. Viete čo si myslím o tej svojej patetickosti? Je zlá. Narúša mi ten môj realistický prístup, s ktorým si už dlhšiu dobu nažívam v symbióze. Úprimne dúfam, že je to len chvíľkový stav. Pretože asi fakt nemám byť prečo nešťastná.
A keď si čítam niektoré tie svoje staré posty, hovorím si, že je to posun. Aj keď možno ak si budem za rok čítať toto, tiež budem hovoriť Oh... my... god, alebo sa posuniem tak ďaleko, že to ostane len pri takom tichom uhcht.
Vezmem si borca, čo vie tancovať na Arcade Fire, je to tak prosté.
Myslíte, že bude zase august?

Písmenková polievka

Ráno som si pozrela Phantom of the Opera a až po zhliadnutí onoho zmieného diela som zistila, že konkrétne táto verzia bola maďarsko-talianska koprodukcia. To som si mohla myslieť, že z tak hrozivej kombinácie nevznikne nič dobré, obzvlášť tí Maďari sú podľa mňa výrazne rušivý element. A keďže som sa potom doma začala už tak trochu nudiť, išla som sa ešte aj dnes pozrieť na maturity a cítim sa už oveľa sebavedomejšie. Myslím, že nie samotná odpoveď, ale porota je znepokojujúca. Predsedkyňa poroty anglického jazyka mala také divné oči, hrozne veľké a mala som dojem, že nimi vidí aj to, čo nemá. Dúfam, že tam ďalší rok nebude.
Btw. ten ignorant má ešte toľko odvahy, že mi dnes napísal email po tom, čo mi včera oznámil. Jediné, čo ma teší je, že som sa naňho až tak nenaviazala, kvôli takým ľuďom sa asi neoplatí obmedziť sa na cereálne tyčinky a po nociach sa ľutovať. Nikomu by to neprospelo. A zidealizovala som si ho, to si myslím.
Asi po dvoch týždňoch som išla na gitaru a okrem toho, že som nevedela dať poriadne ani jeden akord, som výrazne podcenila potenciál môjho učiteľa. V mojom momentálnom psychickom rozpoložení ma prinútil spievať Tears in Heaven plus (!) chcel po mne, aby som mu preložila refrén. Bum, bum.
Kamila mi priniesla knihu. Teda, nie len tak nejakú knihu. Rozprávkovú knihu. Teda, pamätám si, keď som dostávala proti depresii čokoládky, ale knihu som ešte nedostala. Neviem, čo si mám o tom myslieť, sú v nej obrázky (ako je možné vidieť z názornej ukážky v nižšej sekcii tohto príspevku), obrázkovú knihu som nečítala since... no proste odvtedy, čo ma daddy v šiestich rokoch vzal za ruku a povedal "Ideme do knižnice". Ale ďakujem, že sa staráte. A ospravedlňujem sa za tie infantilnosti, ale dnes už proste vrrr vrrr tíško.


-> vysvetlenie pre menej chápajúcich: ROZPRÁVKA!

Just Like You Said:

A vstala som zase o niečo skôr ako predtým, keď som bola zvyknutá vstávať o siedmej. Nemám nič dôležitejšie na práci než písanie review, a samozrejme odpísať na emaily, na ktoré nečakám odpoveď, pretože by vôbec najlepšie bolo, keby prišiel osobne. Cudzie nešťastie je prínosom len dovtedy, kým si neuvedomím, že mi to nijakým spôsobom život neulahčí, nijak mi to nezaručí istotu a kým si nezačnem predstavovať detaily. Pretože naše požiadavky sa jednoducho nezhodujú s požiadavkami borcov, viete.
Slovo Rush sa skrátka preložiť nedá, ale znie dobre, keď ho vyslovujete potichu. Zároveň by som išla na prechádzku, ale zároveň by som tu rada takto zostala sedieť a čítať morning news. Morning, morning! Oblečiem si tie pruhované šaty, nedám si boty a sadnem si v zahrade na trávu a ak chcete, môžete za mnou prísť. A nechám to zase všetko zájsť do jednotvárnosti, aspoň na chvíľu, ale nie na veľmi dlho, pretože stereotyp čaká vždy za rohom a vyskočí, keď to najmenej čakám. A v tomto bode je človek trochu stratený.
Pôjdem si rezervovať letenku do Anglicka a vyriešiť tú stredu, pretože aj keď mi to miestami príde kind of childish, že máme radi Twilight, nemáme predsa tak pevnú vôľu, aby sme si to mohli nechať ujsť.

Zcela ranný post.

Niekedy len sedím a čakám až niektorí ľudia dospejú, až vyrastú do sveta, kde nebudú čísla hrať úlohu, kde sa dobrovoľne vzdám indie rocku a budem počúvať Ludwiga van, a až sa zmažú všetky rozdiely, všetky hranice a vzdialenosti. Túto etapu by som najradšej preskočila. Niekedy si vlastne myslím, že by som mala odplávať ďaleko od všetkého, na čo som naviazaná a už sa k tomu nevrátiť. Pretože, ako povedal A. Burgess:
Youth must go, ah yes. But youth is only being in a way like it might be an animal. No, it is not just like being an animal so much as being one of these little toys you see being sold in the streets, like little chellovecks made out of tin and with a spring inside and then a winding handle on the outside and you wind it up grrr grrr grrr and off it itties, like walking, Oh my brothers. But it itties in a straight line and bangs straight into things bang bang and it cannot help what it is doing. Being young is like being like one of these little machines.
Možno by som docela rada ešte raz narazila bang bang a až potom sa vydala správnym smerom.