The next time I blink my eyes I wish I could see -

V pondelok som si na ruke na predlaktí našla nové znamienko, ktoré som si vôbec nevšimla ako rastie. Alebo som mala pocit, že to je čokoládová šmóha alebo diferenciačná bodka alebo diera do novej dimenzie.
Včera som si o pol jednej sadla vedľa Filipa na chodbe, tak, aby som videla, keď vyvesia výsledky writing časti anglickej olympiády. Čakali sme tam asi do pol piatej, ale aspoň to nebolo do siedmej, ako minulý rok. Viedli sme obskurné rozhovory a vždy, keď okolo nás niekto prešiel, hovorili sme si ďalšia hodina a potom znova ďalšia hodina a potom ešte chvíľu a na rade bola naša kategória. Keďže som bola prvá v poradí, počula som všetkých po mne ako hovoria to, čo som mohla povedať ja. Ako mi dávajú hints, ale už neskoro. Mala som číslo 3 a tak som aj skončila, na treťom mieste. O 0,33%. Viem, pretože mi to povedali. A preto som cestou domov jedla čoklidku pri DCfC, so that I felt better.
Je milé, ako mi napíše niekto, kto mi nenapísal už štyri mesiace text message s "sorry za neskoré ozvatie".

Let it Pour!

Celý deň vonku sňaží according to Gmail Weather Layout, ktorý ukazuje vločky. Ale v skutočnosti sa ten sňah hneď roztopil. V literatúre som odovzdala rozbor poviedky Franza Kafku a mali sme poslednú skúšku spievania Gaudeamus igitur (sme zoradení tak, že stojím medzi Adelou a Luckou, takže sa cezo mňa stále rozprávajú a it feels mean), čo znelo tak, ako by to na poslednú skúšku znieť malo, a potom nasledovalo jedno z posledných nacvičovaní tanca, čo vyzeralo ako keby sme to tancovali prvýkrát. Neviem ako to do soboty zvládneme; vôbec si neviem spomenúť na také tie detaily ako na ktorú stranu sa otáčame alebo ktorú ruku dvíham prvú. Navyše vždy keď na konci robíme ten bicykel, tak buď kopnem Andreja do nohy alebo ma Tomáš ťahá za vlasy, nice, well.
V Senici sme našli peknú štvrť, o ktorej si myslím, že vyzerá tak fajn len v určitý okamih pri stmievaní a hneď na rohu bola kaviareň, kde na LCD screen pustili MTV a každý držal hubu. Až na jeden stôl, u ktorého sa všetci nekontrolovateľne smiali, ale im to bolo asi jedno. Na ceste domov som znovuobjavila Cure - You want me to lie not break your heart I want you to fly not stop and start - vždy keď večer vidím v diaľke alej oranžových pouličných lámp, viem, že sme už doma.
Garymu som na oznamko napísala To Gary who makes me not to forget that English people are cool a musím sa do štvrtka naučiť celú učebnicu sociológie.

Carry The News

Keď si pridáte do kontaktov ľudí z rôznych komunikačných websites, je dosť možné, že začnete obdržiavať maily s otázkami ako Girls, Are My Glasses Unattractive? a iné nezmysly. A tak je lepšie viesť si pofidérny blog než nechať si radiť na yahooanswers.
V triede sa stále hádame kvôli hudbe na prom, alebo o výbere miesta, kde sa všetci schlaščú týždeň after prom, alebo o tom, kto bude s kým tancovať. Čo sa týka tej hudby, mám docela smolu, že všetci sú nechutne mainstreamoví a nechcú mi dovoliť ani jeden song od Hadouken!, ale mám v pláne si stáť aspoň za All the Young Dudes.
Zajtra budem pravdepodobne sedieť za dishwasher, tak, aby mi vibrovala o chrbát a vystrihovať indie skupiny zo starých NME (volám to tu enemíčka) a zvažovať, že si objednám sedem druhov wayfarers. Docela rada by som si pozrela Pulp Fiction odzadu.

You'd better try tha'

Na Medzinárodný literárny festival som sa trochu obskurne obliekla, resp. mali by zaradiť do výroby konverzy, ktoré by sa podobali na spoločenské boty. Zase raz som sa uistila v mojej sympatii k Nórom, aj keď ujo moderátor mu hovoril Andre namiesto Endre. However Peter so Švédska bol suverénne najvtipnejší. A teta Jungová (ospravedlňujem sa, ale už som zabudla jej krstné meno), ktorá prekladala Karen z Taiwanu mala črty tváre tak trochu ako Andy Warhol alebo Chris Corner (páči sa mi, keď to môžem písať ako Koerner). Tak trochu som nepochopila, čo Terka myslela tou elitou a najviac som tlieskala klavíru.

Wherever you are
you're with the BBC

Ane Nydal

I’m taking a ride off to one side
It is a personal thing
Where?
When I can’t stand
Up in this cage I’m not regretting

I don’t need a better thing
I’d settle for less
It’s another thing for me
I just have to wander through this world
Alone

Stop before you fall
Into the hole that I have dug here
Rest even as you
Are starting to feel the way I used to
I don’t need a better thing
Just to sound confused
Don’t talk about everyone
I am not amused by you

Cause I’m gonna lose ya...

(Peter Yorn)

Central line je červená, Jubilee je šedá...

Vôbec neviem, kde zohnali štvormetrovú sovietsku vlajku a obrovskú ČSSR vlajku na program imatrikulácií. Viac menej pateticky som si uvedomovala, že to bolo posledný krát, čo som mala možnosť vidieť (a tentokrát aj participovať) ako ponižujeme nových prvákov, oh well. Okrem iného som si v bathroom pri obliekaní čiernych tights tresla hlavu do okna, takže som si celý večer držala u hlavy nanuk a ešte stále to trochu bolí. Celý deň sme sa dorozumievali s walkie-talkies. Kasabian, prepínam:

Kill me if you dare
Hold my head up everywhere
Keep myself right on this train

I'm the Underdog
Live my life on a lullaby
Keep myself riding on this train
Keep myself riding on this train

Rainbow!

Jogging vo štvrti Wimbledonu okolo bloku domov by bol pekný nápad ako zabudnúť a taktiež ako nechať svoju váhu klesnúť ešte nižšie a ako hovorí Lindie - mať niečo, čo by mi vydržalo. Pretože mám pocit, že takto mi nič dlho nevydrží. Nevydržal mi ani ten pocit, keď ma objal, for the hell. Všetko bolo až nechutne dokonalé a chcela som zostať dlhšie, a povedzte mi s kým ste sa naposledy takto bavili o knihách?
Stále hľadím na display mobilu a čakám, že niekto zavolá. Alebo napíše. Čokolvek. Napríklad "For winning new iPod click the link below". What you don't understand, you can make mean anything. Aby ma len jednou smskou zachránil.
Dominike som nanútila Palahniuka a Lucke tiež a ja začnem čítať Non-Fiction, that's the way how this got spread. That's the way how you got spread.
Ranné dizziness sa prelinulo do silnej chuti na kávu, fňukala som u reviews na JazykovéPobyty.sk a rozmýšľala o tom, čo si mám obliecť, aby moja host family hneď rozoznala, že sa so mnou nemajú baviť o chickflickoch, módnych časopisoch a výbere nového domáceho zvieraťa.
Večer si dám How I Met Your Mother season a budem dúfať, že sa mi tak okolo druhej v noci podarí zaspať.

Neviem, prečo počúvam PATD

Na Gmail Weather Layout sú stále mráčky, z ktorých prší - jedna z výhod prečo je Gmail geniálny; pretože viete aké je počasie bez toho, aby ste sa pozreli z okna. A takto parádne počasie má byť celý týždeň, nie ste radi?
Pamätáte si ten diel Darii, ako Jane impulzívne začala vzťah s Thomom a Daria sa cítila odstrčená a musela sa pozerať ako postupne prichádza o najlepšiu kamarátku? (To je teatrálne, což?) People they fall apart, chtělo by se říci (A ďakujem (: ) Nebudem písať "that's the way I perceive it", 'cause that's the way I do not perceive it, but actually... the way I perceive it is quite similiar. Dojedla som puding a musím si kúpiť lego lžicu, lebo v Ynglende budem jesť tony pudingov, keďže u hostfamily mám len breakfast&dinner a večere docela rada vynechávam, takže obed si budem musieť zaobstarať nejak. Tak preto puding. Ale na ulici 100 Strand si podľa tourist-guide môžem dať aj Kidney&Mushroom puding, ale ja skôr myslím, že zostanem u toho vanilkového. Z tourist-guide som sa dokonca dozvedela, že môžem mať five-o'clock tea v hoteli Ritz, ale rezervácia dva týždne dopredu je nutná. Je to zaujímavé čítanie, fakt. Ale teším sa. Musím to nejak prežívať, pretože sa potrebujem nejak upokojiť. Pozrite napríklad na túto vetu:

Queue jumping is strongly impolite and is the biggest false that can drive mad even the most peaceful Londoner.

a -

Don't worry about bus coming late, it is common. Anyway, in London nobody expects you to be on time.

Nie je to official klip, ale (nájde sa niekto, kto so mnou bude hopsať po ulici v hliníkovej fólii?):

Daydream!

< lies >

- "A já bych řek, že nikoho nespasím," povídám.
- "Jo, asi ne."
(Zalknutí, s. 244)

He's/She's a Twentieth Century Boy/Girl

Lyžičkou zoškrabávam banánovú kašu z dna misky a spievam si It is like I'm always thinking to myself I'd like to meet someone else a potichu sa smejem na jeho music taste. Vážna hudba. Can I make it more obvious? Mám tu pred sebou rozložený plán metra (na moje veľké sklamanie bez animals on the underground) a uvedomujem si, že sa v mapách neviem orientovať a neviem, na čo mi je dobré vedieť, či je na Oxford Street Marks&Spencer, ale možno si nakoniec vezmem červený zvýrazňovač a začnem krúžkovať miesta, ktoré musím navštíviť, pretože po včerajšom rozhovore na Plurku si myslím, že už by som mohla začať plánovať. Inak, letím z Viedne (čítaj veľké veľké letisko, kde sa nevyznám a neviem nemecky), nie z Bratislavy (čítaj letisko s jednou malou kaviarňou a jednou malou miestnosťou na čakanie na lietadlo), ako som sa pôvodne domnievala. Takže si myslím, že nejaký plán ani nepotrebujem, keď ja do tej Británie vlastne ani nedoletím.
Kytiška k name day pomaly usychá, Kamila mi požičia tie sieťové pančuchy a ja potrebujem indie sveter. Viete, koho budete voliť? Ja nie. Moc mi chýbate.

Nikdy by som nepovedala "Vidíš."

Verte mi, že ma naozaj nechcete vidieť, keď o pol piatej ráno hopsám po schodoch a ako sa snažím prehltnúť tabletky na sústredenie obrovských, priam velikánskych rozmerov. Musím si kúpiť tie striped pajama pants.
Už okolo piatej hodiny rannej som si začala uvedomovať, že tie wakey-wakey plány prestávajú byť satisfakciou, keď následne žiadnu z tých písomiek, na ktoré som sa učila, nepíšeme. Tiež spíte s otvoreným oknom?
Mierne ma znepokojuje fakt, že by som sa viac odovzdala pre druhých ako oni pre mňa. Lebo ja sa niekedy docela aj cítim zle, ja by som určité veci naozaj nespravila kvôli svojmu svedomiu, vidíte, možno to svedomie nakoniec aj mám, takže môj prvý odhad mi nevyšiel. You pray for rain, I pray for blindness.
Nachádzam sa v zozname na výlet do Prahy, pretože som sa nevedela rozhodnúť, čo je správne a áno, pozerala som sa predtým, či je na Václaváku Starbucks, a áno, beriem si peniaze na nové konverzy a vám to môže byť jedno, dokonca aj mne je to jedno, verte mi, že by ste nechceli byť v tom zozname. Život má byť dôstojný a radostný.
Takže devätnásteho z Bratislavy. Z letiska. Je tam len jedno, viete. Zcela iste ma nájdete. Ale vy nebudete určite hľadať. Aj vy budete step-oteckovi hovoriť daddy?
Verte mi, že nečítam po nociach slovníky a Filip na mňa nerozpráva a nikto nepíše a v lete chcem stretnuť Lely a Samuela, pretože som ich dlho nevidela a verte mi, že by ste ich aj vy mali radi, aj ja vás mám rada a užijem si to.

"We live and we die and anything else is just delusion."

Chcem ísť na univerzitu. Hneď. Hneď teraz by som si zbalila tie najpotrebnejšie veci a odišla. Na strednej som už siedmy rok a to tell the truth, začína to byť docela nuda. Je mi vlastne nakoniec asi aj jedno v akom meste, už len chcem nejak preskočiť celý tento rok, prijímačky a maturitu a hlavne všetky tie veci ohľadne výberu univerzity.
YahooAnswers hovoria Meanwhile, try to make new friends. They will help you through this tough time and give you company. That way, you won't feel so lonely. Sú to hrozné kecy podľa mňa, spolu so všetkým tým odpadom ako reči typu It might make you feel better, when...
Viem, že som jediná, čo si robí starosti, ale to už nejak tak vyplýva z tej mojej vzťahovačnosti. Navyše, How-To stránky sú vždy značne pofidérne, ale rada na tie otázky odpovedám.
Palahniuk má v Choke síce pekné myšlienky, ale je tu pár vecí, prečo nemôže figurovať v mojích najoblúbenejších knihách, možno je dokonca aj nadčasový takým tým spôsobom, keď sa nadčasovosť zle definuje a preklad má viaceré svetlé stránky, napr. Mořská houba nikdy nemá den-blbec. Asi je to nakoniec jeden z mála ľudí, ku ktorým cítim náklonnosť, ale to nie je to správne slovo, skôr je to spolupatričnosť a asi začnem byť tiež hnusná a sobecká, keď už všetci vyžadujú, aby som nejak zapadla do spoločnosti.

Lindie;

Cítim sa tak prázdno. Bezmocne. Ako keby som vošla do nového sveta, nepoznaného, neznámeho sveta, kde sú ľudia úplne iní, majú iné zvyky, je tak ťažké zvyknúť si na toľko nových vecí. Dusím sa a keď sa ma niekto spýta, čo mi je, musím povedať, že som sa nadýchala prachu, lebo nikto si nejaký iný dôvod ani nepripúšťa. Prach, je ho v tom svete strašne veľa, kvôli nemu je všetko tak nečisté, prikrýva všetko, čo mám rada, prikrýva poličku s knihami, prikrýva všetky lavičky v parku, dokonca aj tú budovu, kde sme sa prvý krát stretli, prikrýva mi moje červené konverzy, keď sa na ne pozriem, vidím šedé konverzy, to predsa už nie je môj svet. Všetci ľudia tu rozprávajú úplne iným jazykom, nerozumiem im, je to veľmi nepekný jazyk, hnusí sa mi. Nemám nikoho, kto by mi rozumel, nemusel by mi pomôcť, chcela by som len, aby mi rozumel.
Potom, nech už si ten pocit oblečiem druhý krát, tretí a potom ďalší, budem na to už úplne zvyknutá. Nájdem v tom logiku, súvislosť, začnem to chápať. Až nakoniec tomu podľahnem, príde mi to prirodzené, ako keby to tu bolo stále, ako keby ma ten pocit držal za ruku a viedol, či skôr prudko ťahal cez hustý les nepochopenia. Ako keby som si zrazu nepamätala ten svet predtým.
V podstate, je tu pár ľudí, ktorí mi rozumia. Pár ľudí, na ktorých mi záleží. Ktorých si vážim. O ktorých nechcem prísť. A oni zrazu odchádzajú. Niekam, kde im bude lepšie, kde budú konverzy červené a ja neviem, prečo som tak nešťastná, keď konečne mám to, čo som chcela, sú šťastní, to je jediná úloha priateľa, spraviť iných priateľov šťastných. Ale za akú cenu? Za to, že už ich nikdy neuvidím, raz za mesiac mi príde stručný list a nič už nebude ako predtým? Áno. Lebo presne o to ide. Presne od toho sú priatelia. Raz si jednoducho splnia svoju „úlohu“ a odídu.
Trpieť je ťažké. Nechcem, aby to bol môj údel, ale ani nikoho iného. Ale keď už k tomu príde, chcem si ten údel vziať na seba. Niektoré veci pre mňa až príliš veľa znamenajú a preto to tak bolí, keď o ne prichádzam. Keď sa trieštia na malé, mizerne malé kúsky, ktoré cítim pod kožou. A potom sa takéto malé kúsky dajú len veľmi ťažko zlepiť. Asi som jednoducho nebola vybavená dobrým lepidlom, ktoré by tieto kúsky zlepilo. Asi si výrobcovia povedali, že ho nebudem potrebovať, že mi radšej dajú metlu, nech si tie kúsky pozametám a vyhodím. Zbavím sa ich. To je niekedy dôležité – zbavovať sa. Lebo niekedy potrebujeme vyhodiť staré veci, aby sme si kúpili nové.
Ale ja žiadnych nových priateľov nechcem. Odmietam. Žiadny lepší už tu ani nie sú, viete, neostali na sklade, kúpila som si posledného.
Niekedy môžeme hovoriť celé dni a nič nepovedať. Niekedy môžeme urobiť kvantum vecí a pritom akoby sme ani nepohli prstom. Niekedy sa pozeráme a napriek tomu nevidíme. Ja nevidím. Takéto veci sa asi musím učiť. Je mi jedno, či to budem ovládať na jednotku alebo na trojku, chcem sa to len naučiť. Aby som to už nemusela zažívať odznova. Viete, aj keď vás desí, že o ňu prídete, zároveň vás to napĺňa neskutočným šťastím, že tu je. A snáď aj bude.

For Us.

And if we manage it and stick over all the doors with a silver duct tape, all entrances and all gates, if we kick the glass out from all windows, I'll buy us a grand piano, red coloured. We will live in it, in the night we will watch britcoms and eat gummybears and food stolen from neighbours' fridge. In the day we'll meander through the city. After some time, we'll realise time's no good, and we will cancel time. We will live in a uncertain blur of amusement, we'll be melting in little raindrops, we'll hold our hands tight in thunderstorms. You'll buy a tape recorder. 'Cause you'd like to record every funny sound I made, even gulping the water and every other sound like chasing leaves, birds' twittering, rustle of papers and also the sound when you're smoothing my hair, although it can't be heard. I'll be immune to any kind of tension. Then, we'll buy a mirror. Mirror in which we could see if we could be something. If we could grow up from these childrens' pants, but could still dream in a way nobody's capable of. If we could turn to some other phase. We don't have any other options. Yeah, let's do that!

-"Ešte raz povieš Polohňup instead of Palahniuk, tak Ti normálne vrazím"

Miška mi dovolila ísť sa pozrieť ako by mala vyzerať vzorová odpoveď na maturite. It's the safest death, áno, a pri otázke Uveď príklad literárneho diela, ktorého dejovú linku tvorí láska som si v duchu kričala Twilight, Twilight! A neviem si predstaviť, čo budem robiť za rok ja. Čo budem robiť ja a moje podceňujúce sa stavy ruinujúce všetky moje predpoklady a potenciály. Aj keď mi stále niekto hovorí, že si nemám robiť starosti, pretože vďaka mojej paranoidite už mám presne vybrané predmety, z ktorých pôjdem maturovať a taktiež rozpis univerzít, na ktoré pošlem prihlášku, ale stále mi to nedáva istotu.
Hovorím - "Sme intelektuálne deti, stratené osobnosti a stroskotanci, naša identita, naša podstata" a Filip povedal "Je to krutá realita", povedala som, že nie je krutá, páči sa mi to presne tak, ako to je, pretože krutú realitu mám pred očami stále, tak ju predsa nebudeme ťahať aj do našich osobností, na čo Filip povedal "Osobnosť má byť idealizovaná", pretože keby to nepovedal on, nepovedal by to nikto, a vy to nechápete, a vy sa každý deň obliekate do bielych tričiek, pijete vodku a promiskuita je pre vás až príliš známy termín a nechávate sa ťahať za stromy, aj keď v skutočnoti nemáte čo skrývať, nechávate zo seba strhávať biele tričká a zamkýnať dvere, tisíce dverí, za ktorými nie je žiadna budúcnosť.
Dúfam v noc strávenú čítaním a potom nejaký milý sen s niekým, koho som dlho nevidela, ale s takými vecami sa len ťažko dá niečo spraviť. Každý odchádza...