Next year:

Don't hesitate, take risks.

Ja neviem.

Keď som sa Garymu sťažovala, že nenávidím hodiny telocviku, rozprával mi o tom, ako na strednej škole musel na hodinách telocviku behať v snehu naprieč Birminghamom v školskej uniforme. "To je určite horšie, než tvoje hodiny telocviku, mysli na to." Takže vždy keď hrajeme volleyball, myslím na môjho učiteľa angličtiny v šortkách a bielom tričku ako uteká v mínusových teplotách.
Bolo mi hneď jasné, prečo sa Linda na Svoboďáku nespýtala, či čakám dlho. Predsa som si vďaka mojej patetickosti cvičila asi päť minút ako poviem "Jo. Asi štyri mesiace." Spomenula som si na to obdobie, keď som sa stretávala s minimálne o dva roky staršími intelektuálmi a toto je jednoducho asi ďalšie obdobie. Všetci boli milí and the clouds were, you know, in the sky. Som rada, že aspoň Kiků mala zo svojeho darčeka radosť, pretože darček pre Lindu objednaný odniekiaľ z Dundee pomocou otcovej kreditky bol epic fail. Ľudia málokedy počúvajú inštrukcie. Inštrukcie a príbalové leaflets k liekom čítajú len ľudia trvalo pripútaní k lôžku alebo tehotné ženy. "Ľudia s výrastkami sa stretli s ľuďmi s priehlbinami a na námestí v Londýne vytvorili najväčšie ľudské puzzle." Na to som myslela.

I guess we’ll just have to adjust

Dokážem si predstaviť len málo ľudí, ktorí mali tak pravidelne usporiadaný denný základ ako ja tento týždeň. Organizovaný. Naplánovaný. 9am - time for a painkiller. 10.30am - StarWars. 12am - ďalší painkiller. Dočasný eating disorder.
Prezentácia Canterbury univerzity bola na Palisádach vedľa všetkých tých nórskych a fínskych ambasád a každý si radšej sadne k stolu sám. Všetci tam prítomní borci vyzerali pseudointelektuálne, vyjadrovali sa pseudointelektuálne, pseudointelektuálne mi špičkou ich boty šťuchali do stoličky, ale v skutočnosti boli len namyslení. A nie pseudo, ale naozaj. Test z angličtiny mal 90 minút a každý text, dokonca ešte aj essay sa týkala univerzity. Nevedela som súvisle odpovedať na otázku, prečo chcem vlastne študovať ten odbor, ktorý som si vybrala, ale všetci sú veľmi ohľaduplní.
Večer sa mi nepodarilo zohnať nikoho, kto by bol so mnou ochotný zosynchronizovať Placebo. Minule so mnou Filip synchronizoval IAMX. Ale to nevadí, oni ešte prídu. -"Panta Rhei znamená Čas plynie." -"Hm." -"Povedal to Herakleitos z Efezu." -"Hm."

Počula som asi tisíckrát "Your dress is wonderful"

Keď sme celý večer prechádzali z hlavnej sály do šatne, celú chodbu lemovali veľké zrkadlá, v ktorých sa odrážali naše tekuté životy a aj keď mi príprava trvala vyše hodiny, stále mi vypnuté vlasy nahor a glitters na očiach predstavovali len zúfalú myšlienku, že sa vždy budem mať radšej asi len po duševnej stránke. Počas programu som sedela za oponou tak, aby mi vytŕčali len kolínka a okraj bodkovaných šiat, alebo som podávala Samuelovi mikrofón, alebo pri prechádzaní do druhej časti hľadiska zozadu, som v tme jemne šťuchala do opony a it felt awesome. Pri spoločných tancoch Barbora počítala jedna, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem a ťažko povedať, či to bolo počuť viac ako hudbu; som rada, že som mohla byť súčasťou niečoho takého a tiež neviem, prečo som profesorovi fyziky o pol šiestej ráno odpovedala "Ušlo to" na otázku "Did you like it?". Asi len sarkazmus, alebo možno to, že som na väčšinu slow dances sedela na bočných lavičkách alebo si nechávala hovoriť Sorry od Lukáša vždy keď mi stúpil na šaty. Chcem si v hlave stále za sebou prehrávať polnočný nástup so sviečkami s tým ako postupne zhasli svetlá než som prešla od dverí k stolu s predznačeným nápisom OK. v podobe malých x.

Then I'll dig a < >

Od minulého septembra premýšľam o výbere univerzity, robím research a zisťujem si všetky podklady, aby som sa rozhodla čo najlepšie. Z toho mi tak nejak vychádza, že už by som pomaly mala vyplniť prihlášky. Včera na InterStudy interview mi dali loads of leaflets a booklets, niektoré desivé (v Canterbury booklet fotka borca, čo vyzerá exactly ako Alex Turner s tým rozdielom, že má na sebe tričko Oasis) a niektoré priam odstrašujúce (borec ukazujúci prstom straight to my face s nápisom Yes, you can! on the top of Southampton Solent University booklet, čo mi trochu pripomenulo Matta). Administrátorka, ktorá sa mi venovala, bola veľmi milá, teda aspoň po ten čas, keď som ju počúvala; keď som sa sústredila na eavesdropping cudzej konverzácie, rozprávala sa s ňou mutti. Definitívne rozhodnutie mojej mutti, keď sme sedeli na Obchodnej v KFC, bolo "Tak dobre, no.", čo ma docela uistilo.
Dnes celý deň len jem čokoládové tyčinky a premýšľam, čo napíšem do Letter of Intent, lebo ako na to tak pozerám, tak chcú nadpriemernú essay s life changing experience a nadhľadom a proste tak nejak celkovo vyžadujú, aby som bola dokonalá. Ale teším sa na to, ako to budem písať. Uvažujem o tom, čo ma tak hrozne ťahá preč, ale asi je to čiste len tým, že potrebujem zmenu. A nových ľudí. Great Great Escape!

I'll Make You Top of the List

Ráno som vstala až podozrivo skoro a strávila tri hodiny pozeraním ranného vysielania Adely a Sajfu (jediná komerčná vec, čo mám fakt rada a môj názor nezmenil ani fakt, že keď som ich videla naživo, tak mi Adela v mojich štrnástich rokoch vykala) a smiala sa over EarlGrey a brunch pozostávajúcej z detskej banánovej kaše a plánujem ten istý postup aj zajtrajšie ráno.
Soon Jae mi písal, že je v Berlíne a sľuboval, že nabudúce napíše obsažnejší mail a mne to stačilo na to, aby som si spomenula na to, ako sme prechádzali finančnou štvrťou Londýna, kde bol v minulosti hlavný prístav a mne sa to neuveriteľne páčilo, aj keď som nikdy nemala rada mrakodrapy a povedala som "Those over there are offices." a on na to "No. Those are apartments."

Those were apartments.

This is the England!

Zase som použila WikiHow, tentokrát na to, aby som zistila ako zbaliť veci na tri týždne do kufra. V poníkovej taške mám Non-Fiction do lietadla, ale osobne si myslím, že pohľad z okna pod vplyvom Kinedrylu bude krajší. Budem musieť ešte vymyslieť nejaký spôsob ako dostať TBBT do Lottinky, lebo zatiaľ veľmi úspešne odmieta akékoľvek filmy a seriály. Tak za pár hodin už budem v Zemi-Nezemi, dusiť sa vanilkovým muffinom a myslieť na vás. Píšte a majte sa krásne. A btw, sťahujem sa na ten čas na tento blog:

This is the England!

Nechcem, aby to takto skončilo.

Chcem povedať Mrzí ma to, chcem povedať Držte všetci hubu, chcem, aby ste vedeli, že vás milujem a zároveň nenávidím. Možno v tom mám fakt zmätok. Nechcem, aby ste mi pomohli, chcem aby ste na chvíľu prišli a sadli si na Marshalla a počúvali.

Fuck, Can't We Just Rewind Saturday Night? (All I Ever Wanted Was Dancing Among Indie-Dressed People)

Pamätám si to "třeba AM by už konečně mohli přijet" na Lindinom blogu, very clearly, guys. Ostatne už bolo na čase, už len preto, že takto pred rokom som mala Teddy Pickers na repeat a už len preto, že s tým názvom Humbug to docela odflákli. A preto, že nám nevyšli tí BT a Subways.
Vstávala som o štvrtej ráno, teda vlastne oficiálne až o piatej, pretože som mala hrozné nervy, že sa niečo posere, takže potom o jednej v noci som mala mžitky pred očami a videla som všetko dvakrát, dva odrazy v zrkadle, dve zubné pasty, keď som sa pozrela dole na svoje štyri ruky, videla som štyri konverzy...
O pol ôsmej ráno sú všetky obchody vo Vaňkovke zavreté a vy len chodíte dookola a hrajete sa na cudzinca v McDonalde (Only muffin, please.) a všetko je skoro ako z Breakfast at Tiffany's a hovoríte si, že ste vo Vaňkovke v noci ešte neboli, pretože pol ôsmej je u mňa ešte noc a bolo by fajn hovoriť Good night namiesto Good morning, aj keď nemáte komu, pretože všetci vstávajú cez víkendy až po ôsmej.
Celý čas si tu spievam Nutiniho, asi som rada, že som ten song našla až teraz a The Good, The Bad and The Queen (myslíte, že tým narážajú na bristskú kráľovnú?) sú fakt fakt dobrí, to len taká malá hudobná vložka predtým, než začnem rozprávať o tom, ako mal Alex tričko The Vines.
V Hradci sme zašli na ňam fitness salad - ono sa to tak fakt volalo, nemyslite si, že žijem až tak zdravo, normálne tu mám teraz krabicu čoklidky s nemeckým kzichtom on it, len preto, že Lindin daddynko si myslí, že mi doma nedávajú jesť alebo ja neviem čo. Ostatne to bolo ale veľmi milé a niekedy jednoducho radšej počúvam než rozprávam a myslím si, že je to lepšie ako tie stavy, keď pod vplyvom sugar rush rozprávam celé hodiny a keď niekto chce len medzi jednotlivými vetami povedať "Uhm, aha", tak mu vynadám, nah mi neskáče do reči, ale toto asi fakt nebol tento prípad. Bola som totiž vystresovaná z toho, že Alex spadne zo stageu, alebo že stratím boty v tom moshpite. Moje obavy nakoniec boli oprávnené, pretože sa mi stratila Linda (som sa ale začala naozaj báť, keď nevolala naspäť), ale po troch songoch som zistila, že si nikto asi starosti nerobí, tak som skákala ďalej a dokonca zvládam aj fotiť, aj písať text message, a aj spievať When the Sun Goes Down, proste multitasking as life theory. Následne bola ale zas nájdená, takže good job. A nepamätám si, že by som niekoho za jeden deň tak veľa krát objala (anyway, morning hugs sú aj tak the greatest ones).
Ale odbočujem od témy, chcela som rozprávať, jak sme kvôli AM museli prežiť nejakú obskúrnu českú kapelu, stretli sme Ve, Evičku, Danielku, Dominika, Ertla, Jenny (fuck ale aj L. L. má taký podobný kzicht, nie?), Kláru, Vrtca, bože a ja už neviem, lebo ja som akože strašlivo hanblivá... ale strááášne rada sa zoznamujem s novými ľuďmi. Len potom na nich hľadím a počujem samé blah blah blah a keď sa otočím, netuším ani to, ako sa volali. xD
Hneď nato sme sa aspoň dočkali Hadouken!, ktorí boli fantastickí a tá borka ma dosť pozitívne prekvapila a všici mali trochu vlasy ako môj brat a "no, začína to ako Song 2" a potom už len skákanie a kričanie Woo-hoo, takže nakoniec sa aj Albarn dostavil, vidíte. A ani mi nevadí, že je to tak elektronické a vreštia sračky instead of intelektuálne texty ako BN a James bol vtipný "You can start the moshpits now...", jednoducho ich ešte musím niekedy vidieť. Na Arctic Monkeys sme čakali celú hodinu, "hlavne se drž", Alex dlhé vlasiska a nové songy sú úžasné. Milujem proste. Najviac fajn je, jak nikto nevie tancovať, len ja to neviem ešte viac. Fotopríloha (Ha!):
I'm goin' back to five-oh-five, úplná dokonalosť. Milujem vás. 'Cause you care. Well, anyway, I think that.

I'm turning 17.

Everybody's stop believing
But you know you're not alone

That’s how the light gets in.

Všetko voňalo ako instantné latté pre deti, ako keď potrasiete obalom pudingu v prášku pred tým než ho vyhodíte a vo vzduchu je cítiť tá vanilková vôňa, to je presne to, čo je rozpustené nad nami. Spolu s pokrytectvom a neznesiteľnou iróniou a neúprimnosťou. A sebauisťovaním. Všetko je instantné. Všetko sa jedného dňa rozplynie a postupne zmizne. Chcem sa rozpustiť ako to robia dažďové kvapky, ako to robí dúha, ako sa rozpúšťajú všetky dlhšie vzťahy, rozplynúť sa ako odraz vo vode, červený, žltý, zelený, poníkový odraz.
Kľudne zraňte ľudí. Pretože cez zranených ľudí, cez tie drobné trhliny a prasklinky vyžaruje svetlo. Vždy sa dostane von aj cez tú najmenšiu ranu. Chcem, aby si sa rozpustil so mnou. Ak vôbec ešte existuješ... Ak si ešte instantný.

It's about 6 o'clock here

Sedím v sprche a vytrhávam hodiny/ hviezdy z oblohy
Vezmem si telefón do druhého bytu - nepýtajte sa ma prečo
Nevadí mi to. Vskutku nie.
Milujem len Teba.
Prajem Vám len to dobré.
Tu je tu a ja som tu, kde si Ty?

Nachádzam uspokojenie vo vyplňovaní labyrintov na krabiciach cereálií a milujem Coxonove Géčko.