Zcela ranný post.

Niekedy len sedím a čakám až niektorí ľudia dospejú, až vyrastú do sveta, kde nebudú čísla hrať úlohu, kde sa dobrovoľne vzdám indie rocku a budem počúvať Ludwiga van, a až sa zmažú všetky rozdiely, všetky hranice a vzdialenosti. Túto etapu by som najradšej preskočila. Niekedy si vlastne myslím, že by som mala odplávať ďaleko od všetkého, na čo som naviazaná a už sa k tomu nevrátiť. Pretože, ako povedal A. Burgess:
Youth must go, ah yes. But youth is only being in a way like it might be an animal. No, it is not just like being an animal so much as being one of these little toys you see being sold in the streets, like little chellovecks made out of tin and with a spring inside and then a winding handle on the outside and you wind it up grrr grrr grrr and off it itties, like walking, Oh my brothers. But it itties in a straight line and bangs straight into things bang bang and it cannot help what it is doing. Being young is like being like one of these little machines.
Možno by som docela rada ešte raz narazila bang bang a až potom sa vydala správnym smerom.