I Remember London

Mohla som spávať o niečo dlhšie, necháť si padať vlasy do kzichtu, usmievať sa na cudzích ľudí, pozerať sa na cudzích ľudí ako sa usmievajú na mňa, pýtať sa ich ako sa majú, nosiť krátke šaty, nosiť ružové silonky, mohla som chodiť do drahých obchodov a kupovať čokoládu, chodila som domov za tmy a nikdy nezabudnem na každodennú cestu metrom, keď sa vždy stalo niečo, čo stojí za zmienku (no napríklad v piatok ten borec, čo mi skoro zaspal na rameni), host-matka stále zaťahovala záclony v mojej izbe, zatiaľ čo ja som ich vždy zase roztiahla, chodila som často do Hyde Parku, ochutnala celú drink offer v Starbucks a páči sa mi to i na konci mena Walendowski. Nepáči sa mi to tu. Vidíte ten rozdiel. Vidíte ľudí, ktorí vás znepokojujú. Tu vás nikto nepočúva, tu sedíte a jete puding. Mám zásoby M&M's a kníh len tak na dva týždne. Vždy som myslela, že si nájdem puzzlu aspoň z rovnakého časového pásma. A úplne najviac ma desí, že mi nič nechýbalo.