Lindie;

Cítim sa tak prázdno. Bezmocne. Ako keby som vošla do nového sveta, nepoznaného, neznámeho sveta, kde sú ľudia úplne iní, majú iné zvyky, je tak ťažké zvyknúť si na toľko nových vecí. Dusím sa a keď sa ma niekto spýta, čo mi je, musím povedať, že som sa nadýchala prachu, lebo nikto si nejaký iný dôvod ani nepripúšťa. Prach, je ho v tom svete strašne veľa, kvôli nemu je všetko tak nečisté, prikrýva všetko, čo mám rada, prikrýva poličku s knihami, prikrýva všetky lavičky v parku, dokonca aj tú budovu, kde sme sa prvý krát stretli, prikrýva mi moje červené konverzy, keď sa na ne pozriem, vidím šedé konverzy, to predsa už nie je môj svet. Všetci ľudia tu rozprávajú úplne iným jazykom, nerozumiem im, je to veľmi nepekný jazyk, hnusí sa mi. Nemám nikoho, kto by mi rozumel, nemusel by mi pomôcť, chcela by som len, aby mi rozumel.
Potom, nech už si ten pocit oblečiem druhý krát, tretí a potom ďalší, budem na to už úplne zvyknutá. Nájdem v tom logiku, súvislosť, začnem to chápať. Až nakoniec tomu podľahnem, príde mi to prirodzené, ako keby to tu bolo stále, ako keby ma ten pocit držal za ruku a viedol, či skôr prudko ťahal cez hustý les nepochopenia. Ako keby som si zrazu nepamätala ten svet predtým.
V podstate, je tu pár ľudí, ktorí mi rozumia. Pár ľudí, na ktorých mi záleží. Ktorých si vážim. O ktorých nechcem prísť. A oni zrazu odchádzajú. Niekam, kde im bude lepšie, kde budú konverzy červené a ja neviem, prečo som tak nešťastná, keď konečne mám to, čo som chcela, sú šťastní, to je jediná úloha priateľa, spraviť iných priateľov šťastných. Ale za akú cenu? Za to, že už ich nikdy neuvidím, raz za mesiac mi príde stručný list a nič už nebude ako predtým? Áno. Lebo presne o to ide. Presne od toho sú priatelia. Raz si jednoducho splnia svoju „úlohu“ a odídu.
Trpieť je ťažké. Nechcem, aby to bol môj údel, ale ani nikoho iného. Ale keď už k tomu príde, chcem si ten údel vziať na seba. Niektoré veci pre mňa až príliš veľa znamenajú a preto to tak bolí, keď o ne prichádzam. Keď sa trieštia na malé, mizerne malé kúsky, ktoré cítim pod kožou. A potom sa takéto malé kúsky dajú len veľmi ťažko zlepiť. Asi som jednoducho nebola vybavená dobrým lepidlom, ktoré by tieto kúsky zlepilo. Asi si výrobcovia povedali, že ho nebudem potrebovať, že mi radšej dajú metlu, nech si tie kúsky pozametám a vyhodím. Zbavím sa ich. To je niekedy dôležité – zbavovať sa. Lebo niekedy potrebujeme vyhodiť staré veci, aby sme si kúpili nové.
Ale ja žiadnych nových priateľov nechcem. Odmietam. Žiadny lepší už tu ani nie sú, viete, neostali na sklade, kúpila som si posledného.
Niekedy môžeme hovoriť celé dni a nič nepovedať. Niekedy môžeme urobiť kvantum vecí a pritom akoby sme ani nepohli prstom. Niekedy sa pozeráme a napriek tomu nevidíme. Ja nevidím. Takéto veci sa asi musím učiť. Je mi jedno, či to budem ovládať na jednotku alebo na trojku, chcem sa to len naučiť. Aby som to už nemusela zažívať odznova. Viete, aj keď vás desí, že o ňu prídete, zároveň vás to napĺňa neskutočným šťastím, že tu je. A snáď aj bude.

O inšpirácii-neinšpirácii

Poznáte to, chcete písať, ale neviete o čom. Celý deň mám otvorený texťák, chodím po dome, hľadám inšpiráciu všade možne; v kuchyni – néni, v telke – néni ( za to ujo Schwarzenegger tam bol), v hrnčeku na kávu – néni, chodíte, hľadáte na miestach, kam normálne ani nechodíte, napríklad v letnej kuchyni – vedeli ste, že máme letnú kuchyňu? No ano, ale tam bol len bordel a inšpirácia ako keby vzala roha a odsťahovala sa na Hawai. Skúmala som dokonca aj obrazy v obývačke, inokedy si ich ani nevšimnem, chodím s čajom v ruke a vyzerám ako tí starí ľudia v múzeu, čo sa do každého obrazu zahľadia tak na pol hodinu a vyzerajú hrozne intelektuálne, nikdy som to nechápala. Mne by asi nepomohlo ani keby som sa snažila vyzerať aspoň trochu intelektuálne, ono je to docela ťažké mať dôstojnosť keď sa flákate po dome v pyžame s mrtvými mačkami, s každou ponožkou inou a bodkovanou šálkou v ruke, a ten hairstyle – čo si budeme nahovárať... Od nervozity si už ohrýzam prsty – tak by som sa chcela dotknúť klávesnice a ťukať, až by som dostala do ruky kŕč. Ale ono stále nič. To je z tých prázdnin, určite, žiadna škola = žiadna komunikácia s ľuďmi = kríza z nedostatku rozprávania. A teraz, keď aj drahá Lindie išla niekam... preč (asi mi vzala aj tú inšpiráciu – to by som asi nebola ja, keby som to nemala na koho zhodiť). Proste sa musím s niekým podeliť o tie moje denné žvásty – a väčšinou to schytá blog. „Určite to je tým, že máš málo príležitostí, keby si celý deň nebola doma, tak ti určite niečo napadne.“ - S tým teda nesúhlasím, mňa predsa dokáže inšpirovať hocijaká blbosť...Tiež sa čudujem, že niekedy mám také produktívne dni, že píšem na stôl, píšem na zadné obálky kníh, píšem cez noty na gitaru. Rozmýšlam nad príbehom, chcelo by to nejakú novú postavu, alebo nie, a trhám jeden papier za druhým, až mám na stole hromadu pokrčených papierov – a žiadna poviedka, čo by stála za to. Pustím si nejakú hudbu – to je nápad! To ma vždy dokáže inšpirovať. Joy Division – príliš depresívne, Billy Talent – príliš hlučné, Nick Cave – príliš... príliš. Chce to niečo nové, niečo, čo si zamilujem, budem to počúvať stále dookola, budem sa v noci budiť a zapínať iPod, budem nútiť priateľov, aby si to pustili, aspoň kúsok, úplne malý kúsok – a budú to tiež milovať. A tak hľadám, otvorím my beloved Google – chcelo by to niečo hodne alternatívne, hovorím si. Paolo Nutini – Daydream! Ano! Je to tak iné od môjho štýlu, ale who cares, keď mám konečne svoju inšpiráciu?

Pardon.

Ak dovolíte, idem si pospať. Zobuďte ma tak o desať rokov, ďakujem. Som unavená z dnešného sveta, všade kam sa pozriem sú len samé obmedzenia, hranice a presné pravidlá, čo by som nemala robiť, čo sa nepatrí, čo jednoducho „bežní“ ľudia nerobia. Nechcem robiť to, čo robí sedem miliárd ľudí na svete, chcem sa niečim líšiť. Ľudia poznajú len svet „do práce, z práce, uvariť večeru, spať“, nemajú takmer žiadne záujmy, jednoducho len prežívajú. K čomu je to dobré? Od toho predsa nie sú na svete, aby každý deň upadol do stereotypu a na Vaše zvedavé otázky Vám odpovedia „Na to nemám čas“ alebo „Na zábavu som už pristarý“. Samozrejme, že majú čas, majú spústu času, viac než by si mohli predstaviť. Učiteľ s osem-hodinovou pracovnou dobou má toľko času ako nezamestnaný človek, Angličan má toľko času ako Slovák, dieťa má presne toľko času ako dospelý človek, to od toho predsa nezáleží. Keď chcem, spravím si čas na čokoľvek, spravím si čas na naučenie sa nového jazyku, francúzština by bola fajn, nájdem si chvíľu, aby som si prečítala všetky knihy, ktoré ma zaujali recenziou na internete, urobím si čas pre chvíľu s priateľami pri káve, vlastne mám toľko času, že by som si mohla spraviť okružnú jazdu okolo sveta, alebo rovno dovolenku na Floridskom polostrove, ale Amerika ma nikdy nejak zvášť nepriťahovala.
Ľudia všetko zakrývajú len tým, že nemajú čas, majú potom vôbec čas žiť? Zakrývajú tým to, že si pre seba hovoria Prečo by práve oni mali byť tým rušivým elementom, čo narúša kontext nejakých nepísaných pravidiel, prečo by práve oni mali odolávať toľkým odmietavým pohľadom svojho okolia, prečo by práve oni mali byť tí výnimoční? Nevidím predsa žiadny zmysel, prečo si ľudia nespravia obyčajné dni neobyčajnými. Ide to tak jednoducho. Nebojím sa toho, že si o mne budú ľudia myslieť, že som úplný idiot, pretože keby neexistovali ľudia, ktorí sa vymkli z presne vymedzeného smeru, keby Shakespear nezobral pero a papier, keby si Matt Bellamy nepovedal, že on predsa nemusí hrať na gitare tak ako ostatní, keby sa yz vynálezcov nerozhodolo skúšať, skúšať, skúšať, pokým niečo neobjavili, tak by bol svet tak nechutne symetrický.
Pôjdem si ľahnúť. Nastavím si budík na 1 am 15.12. 2018. Nemyslím si, že sa ľudia zmenia, len vývoj sa posunie dopredu, rozšíria so ozónové diery, zúži sa dažďový prales, Írsko podpíše lisabonskú zmluvu a všetky tie ostatné veci, ktoré sa každý deň dozvedáte z hlavnej večernej spravodajskej relácie. Ja sa nezmením, vstanem, zídem dolu do kuchyne, starstlivo si pripravím zelený čaj, obrátim list v kalendári... Možno sa vďaka tomu posuniem niekam ďalej. Možno sa konečne poriadne vyspím z tej únavy z ľudí.

Y'know?

Prestávam tomu rozumieť. Dokonca mi príde, že na začiatku, keď som vlastne ešte nič nevedela, o ničom som ani trochu netušila, tak som tomu rozumela viacej ako teraz. Bolo by to jednoduchšie, keby mi stačili vedomosti získané vtedy, keby som tak strašne moc nechcela vedieť ešte viac, keby som tak veľmi netúžila po poznaní, až ma to doviedlo úplne do zúfalstva... Je to ako keby som plávala v mori. Na začiatku som ho poznala dobre, povedala by som, že až podozrivo dobre. Plávala som hore, na hladine, keď som chcela, mohla som sa ponoriť hlbšie, a boli chvíle, keď som plávala úplne pri dne. Ale vždy prišiel niekto, kto ma vzal za ruku a vytiahol zase na povrch. Keď som narazila na útes, tak som sa poučila a už som sa do tých miest snažila nevracať. Chvíľu to trvalo... Poznala som každé pobrežie, tam som chodila, keď som mala dobrú náladu. Poznala som ho tak dobre, nebolo miesta, kde by som sa stratila, všetkým som si bola istá. Ale chcela som viac, chcela som vedieť to, čo som vtedy len tušila. Dni a noci sa striedali ako príliv a odliv a postupne som začala pochybovať, stále častejšie som narážala na útesy a bolo ťažké si ich zapamätať a neurobiť tú istú chybu. Čoraz viac som plávala pri dne, a čoraz menej ma niekto vyťahoval na hladinu. Spočiatku som Ťa poznala len z povrchu, bolo to tak jednoduché. Teda, vedela som, ako sa pozeráš na svet a ako sa ľudia pozerajú na teba, ale chcela som vedieť ako to všetko vnímaš. Začala som Ťa spoznávať z inej stránky. Chcela som vedieť, čo sa za tým všetkým skrýva. Už to nebolo more, bol to obrovský oceán pocitov, ktorý nemal žiadnu logickú súvislosť, alebo poradie, nedalo sa v tom nijak zorientovať. Strácam sa v tom. Nie je v tom žiadný súlad, málokedy to na seba nadväzuje a možno je to len odplata za to, že mi robí problém zžiť sa s pocitom, keď v niekom neviem čítať ako v knihe. Beriem to ako osobné zlyhanie, keď niekomu nerozumiem. Čím si zároveň protirečím, pretože ľudia, v ktorých viem čítať mi prídu príliš obyčajní, ničím ma neprekvapia. Je oveľa lepšie byť komplikovaný, ako Ty, vždy je niečo, čím ma prekvapíš, len takí ľudia ma nútia k premýšlaniu a prinesú nevšednosť do môjho života. A možno je to všetko len tým, že Ti až príliš dobre rozumiem, až veľmi dobre viem aké to je a nechcem si v žiadnom prípade pripustiť, že by to mohlo byť až tak zlé.