Lindie;

Cítim sa tak prázdno. Bezmocne. Ako keby som vošla do nového sveta, nepoznaného, neznámeho sveta, kde sú ľudia úplne iní, majú iné zvyky, je tak ťažké zvyknúť si na toľko nových vecí. Dusím sa a keď sa ma niekto spýta, čo mi je, musím povedať, že som sa nadýchala prachu, lebo nikto si nejaký iný dôvod ani nepripúšťa. Prach, je ho v tom svete strašne veľa, kvôli nemu je všetko tak nečisté, prikrýva všetko, čo mám rada, prikrýva poličku s knihami, prikrýva všetky lavičky v parku, dokonca aj tú budovu, kde sme sa prvý krát stretli, prikrýva mi moje červené konverzy, keď sa na ne pozriem, vidím šedé konverzy, to predsa už nie je môj svet. Všetci ľudia tu rozprávajú úplne iným jazykom, nerozumiem im, je to veľmi nepekný jazyk, hnusí sa mi. Nemám nikoho, kto by mi rozumel, nemusel by mi pomôcť, chcela by som len, aby mi rozumel.
Potom, nech už si ten pocit oblečiem druhý krát, tretí a potom ďalší, budem na to už úplne zvyknutá. Nájdem v tom logiku, súvislosť, začnem to chápať. Až nakoniec tomu podľahnem, príde mi to prirodzené, ako keby to tu bolo stále, ako keby ma ten pocit držal za ruku a viedol, či skôr prudko ťahal cez hustý les nepochopenia. Ako keby som si zrazu nepamätala ten svet predtým.
V podstate, je tu pár ľudí, ktorí mi rozumia. Pár ľudí, na ktorých mi záleží. Ktorých si vážim. O ktorých nechcem prísť. A oni zrazu odchádzajú. Niekam, kde im bude lepšie, kde budú konverzy červené a ja neviem, prečo som tak nešťastná, keď konečne mám to, čo som chcela, sú šťastní, to je jediná úloha priateľa, spraviť iných priateľov šťastných. Ale za akú cenu? Za to, že už ich nikdy neuvidím, raz za mesiac mi príde stručný list a nič už nebude ako predtým? Áno. Lebo presne o to ide. Presne od toho sú priatelia. Raz si jednoducho splnia svoju „úlohu“ a odídu.
Trpieť je ťažké. Nechcem, aby to bol môj údel, ale ani nikoho iného. Ale keď už k tomu príde, chcem si ten údel vziať na seba. Niektoré veci pre mňa až príliš veľa znamenajú a preto to tak bolí, keď o ne prichádzam. Keď sa trieštia na malé, mizerne malé kúsky, ktoré cítim pod kožou. A potom sa takéto malé kúsky dajú len veľmi ťažko zlepiť. Asi som jednoducho nebola vybavená dobrým lepidlom, ktoré by tieto kúsky zlepilo. Asi si výrobcovia povedali, že ho nebudem potrebovať, že mi radšej dajú metlu, nech si tie kúsky pozametám a vyhodím. Zbavím sa ich. To je niekedy dôležité – zbavovať sa. Lebo niekedy potrebujeme vyhodiť staré veci, aby sme si kúpili nové.
Ale ja žiadnych nových priateľov nechcem. Odmietam. Žiadny lepší už tu ani nie sú, viete, neostali na sklade, kúpila som si posledného.
Niekedy môžeme hovoriť celé dni a nič nepovedať. Niekedy môžeme urobiť kvantum vecí a pritom akoby sme ani nepohli prstom. Niekedy sa pozeráme a napriek tomu nevidíme. Ja nevidím. Takéto veci sa asi musím učiť. Je mi jedno, či to budem ovládať na jednotku alebo na trojku, chcem sa to len naučiť. Aby som to už nemusela zažívať odznova. Viete, aj keď vás desí, že o ňu prídete, zároveň vás to napĺňa neskutočným šťastím, že tu je. A snáď aj bude.