O inšpirácii-neinšpirácii

Poznáte to, chcete písať, ale neviete o čom. Celý deň mám otvorený texťák, chodím po dome, hľadám inšpiráciu všade možne; v kuchyni – néni, v telke – néni ( za to ujo Schwarzenegger tam bol), v hrnčeku na kávu – néni, chodíte, hľadáte na miestach, kam normálne ani nechodíte, napríklad v letnej kuchyni – vedeli ste, že máme letnú kuchyňu? No ano, ale tam bol len bordel a inšpirácia ako keby vzala roha a odsťahovala sa na Hawai. Skúmala som dokonca aj obrazy v obývačke, inokedy si ich ani nevšimnem, chodím s čajom v ruke a vyzerám ako tí starí ľudia v múzeu, čo sa do každého obrazu zahľadia tak na pol hodinu a vyzerajú hrozne intelektuálne, nikdy som to nechápala. Mne by asi nepomohlo ani keby som sa snažila vyzerať aspoň trochu intelektuálne, ono je to docela ťažké mať dôstojnosť keď sa flákate po dome v pyžame s mrtvými mačkami, s každou ponožkou inou a bodkovanou šálkou v ruke, a ten hairstyle – čo si budeme nahovárať... Od nervozity si už ohrýzam prsty – tak by som sa chcela dotknúť klávesnice a ťukať, až by som dostala do ruky kŕč. Ale ono stále nič. To je z tých prázdnin, určite, žiadna škola = žiadna komunikácia s ľuďmi = kríza z nedostatku rozprávania. A teraz, keď aj drahá Lindie išla niekam... preč (asi mi vzala aj tú inšpiráciu – to by som asi nebola ja, keby som to nemala na koho zhodiť). Proste sa musím s niekým podeliť o tie moje denné žvásty – a väčšinou to schytá blog. „Určite to je tým, že máš málo príležitostí, keby si celý deň nebola doma, tak ti určite niečo napadne.“ - S tým teda nesúhlasím, mňa predsa dokáže inšpirovať hocijaká blbosť...Tiež sa čudujem, že niekedy mám také produktívne dni, že píšem na stôl, píšem na zadné obálky kníh, píšem cez noty na gitaru. Rozmýšlam nad príbehom, chcelo by to nejakú novú postavu, alebo nie, a trhám jeden papier za druhým, až mám na stole hromadu pokrčených papierov – a žiadna poviedka, čo by stála za to. Pustím si nejakú hudbu – to je nápad! To ma vždy dokáže inšpirovať. Joy Division – príliš depresívne, Billy Talent – príliš hlučné, Nick Cave – príliš... príliš. Chce to niečo nové, niečo, čo si zamilujem, budem to počúvať stále dookola, budem sa v noci budiť a zapínať iPod, budem nútiť priateľov, aby si to pustili, aspoň kúsok, úplne malý kúsok – a budú to tiež milovať. A tak hľadám, otvorím my beloved Google – chcelo by to niečo hodne alternatívne, hovorím si. Paolo Nutini – Daydream! Ano! Je to tak iné od môjho štýlu, ale who cares, keď mám konečne svoju inšpiráciu?