Od Londýna sa všetko strašne vlečie, alebo vlastne to ubieha až príliš rýchlo, ťažko povedať. V noci málo spím, ale stále spím o niečo viac, než ako som spala tam. Na queen-size posteli so všetkými potrebnými vecami položenými na parapetnej doske, ktoré mi host-mother vždy zhodila dole, keď neustále zaťahovala záclony. Myslím na veľa vecí, myslím na Nový Zéland a na Southampton a na driver's licence, ktorú si, podľa mojich najnovších uvažovaní, spravím ďalšie leto. Mylný dojem, že možno moji spolužiaci sú v podstate veľmi milí a vo všetkých smeroch neškodní ľudia, ktorý som nadobudla počas posledných týždňov, keď som ich nemala možnosť zhliadnuť v mojej blízkosti, nie je až tak pravdivý ako som si myslela. Stále mi znie v ušiach Mattove positive? a ja viem, že ďalší rok bude fajn, len si tak potichu hovorím, že ten rok potom, ten bude fajn ešte viac.
Nevydarený pokus mať hairstyle ako Audrey Hepburn a kráľovstvo vítanej závislosti zabalené v cupcake wrappaper bol podľa mňa krásny nápad ako sa rozlúčiť a keď som hovorila "Tak sa zas uvidíme potom...", myslela som to úplne inak, viete. Veľa som sa smiala, pretože tak by ste si ma mali zapamätať. Tak, alebo ako si z trucu slightly trieskam hlavu o fitting room. V podstate na tom nezáleží, pretože aj tak neovplyvníte ten obraz, čo každému zostane v hlave. Myslím ale, že mávanie pred fontánou na Trafalgar Square je... satisfying.
-"By the way, we have a ghost in our house, be careful."
-"Is it boy or a girl?"
-"Once a boy, once a girl."
No comments:
Post a Comment