"You think you're cute? Well, you're not. You're just stupid. You look fucking stupid..."
Ešte stále som nedočítala Non-Fiction, pretože som si to v UK nechávala len na cesty z Wimbledonu do centra, presnejšie District line do Gloucester Road a Circle line do centra (keď sa pozerám do tej mapy metra, stále mám pocit, že môžem nájsť najbližšiu zastávku a ísť na prechádzku k Victoria Embankment; ešte na to budem asi dlho spomínať), ale včera som sa k tomu zase vrátila. Celá kniha sú poskladané krátke príbehy, ktoré sú z mne úplne neznámeho prostredia (naposledy som sa tak cítila, keď som čítala M. Kunderu), takže som v Contents musela názov každej poviedky preškrtnúť a napísať svoj osobný názov, aby som vedela o čom to vlastne je, pretože pôvodné názvy sú značne mätúce. Ale ešte pred tým všetkým je Palahniukov úvod, ktorý je veľmi veľmi worth čítania a až potom je prvá kapitola Disgusting insight on perverse people, ďalšia je "Wrestling is a tough sport" s pôvodným Where Meat Comes From, tretia kapitola je preplnená návodmi na písanie, štvrtej som dala pracovný názov What men makes happy, zatiaľ čo sa na celých pätnástich stranách pojednáva len o súboji vo vzájomnom ničení traktorov a potom je tu ešte jeden príbeh - My Life As A Dog, posledný ku ktorému som sa včera stihla prečítať. Neviem, či si aj vy dopodrobna predstavujete to, čo čítate, pretože ak by ste si prečítali tento príbeh a videli to ako ja, tak som presvedčená, že by ste aj vy začali Palahniuka neskonale milovať. Za necelých šesť strán vykreslil krásnu scénku, ale možno som bola včera len príliš sentimentálna a možno je to tým, že použil slová ako Starbucks a Subway na tej istej stránke a možno - možno mám len rada psov.
Už asi týždeň sa vnútorne pripravujem na to, ako napíšem do interstudy.sk a dohodnem si stretnutie s niekým kompetentným a ochotným poskytnúť informácie, mainly pre moju muttinku, ktorá sa s tým pomaly začína vyrovnávať. Aj tak mi ale príde veľmi smutné, ba až nespravodlivé, že študenti uchádzajúci sa o stredoškolské štúdium majú možnosť ísť študovať okrem iného aj do Fínska, Nórska, Kanady, a what is more, ešte aj Juhoafrická republika is included, ale keď chcem ísť na univerzitu, mám na výber len z Holandska, Dánska, Belgicka a Veľkej Británie, z čoho je moje rozhodnutie hneď jasné. Takže Dublin je veľmi málo pravdepodobný, odhliadnuc od toho, že by mutti ochotne chcela poskytnúť 100 ojro len na prihlášku.
V NME je na titulke kzicht La Roux gigantických rozmerov a ešte mi nenapadlo pozrieť sa dovnútra, pretože svet je vždy krajší, keď sa naň pozeráte len z povrchu a ste koncentrovaný na ten tlak pocitu, že neviete, čo vás čaká. To ale neplatí o krabici s farebnými sprinkles, ktoré ľudia dávajú na torty, ale ja si to sypem na cereálie, pretože u nich vždy viete, že vás nesklamú. Je len málo vecí, z ktorých mám taký pocit. Tiež by som sa chcela zavrieť do krabice s confectionery a čakať na to, že sa niekto nebude pozerať len na povrch, ale jemne tou krabicou potrasie a ja vypadnem spodným otvorom spolu s hŕbou farebnej čokolády.
Ešte stále som nedočítala Non-Fiction, pretože som si to v UK nechávala len na cesty z Wimbledonu do centra, presnejšie District line do Gloucester Road a Circle line do centra (keď sa pozerám do tej mapy metra, stále mám pocit, že môžem nájsť najbližšiu zastávku a ísť na prechádzku k Victoria Embankment; ešte na to budem asi dlho spomínať), ale včera som sa k tomu zase vrátila. Celá kniha sú poskladané krátke príbehy, ktoré sú z mne úplne neznámeho prostredia (naposledy som sa tak cítila, keď som čítala M. Kunderu), takže som v Contents musela názov každej poviedky preškrtnúť a napísať svoj osobný názov, aby som vedela o čom to vlastne je, pretože pôvodné názvy sú značne mätúce. Ale ešte pred tým všetkým je Palahniukov úvod, ktorý je veľmi veľmi worth čítania a až potom je prvá kapitola Disgusting insight on perverse people, ďalšia je "Wrestling is a tough sport" s pôvodným Where Meat Comes From, tretia kapitola je preplnená návodmi na písanie, štvrtej som dala pracovný názov What men makes happy, zatiaľ čo sa na celých pätnástich stranách pojednáva len o súboji vo vzájomnom ničení traktorov a potom je tu ešte jeden príbeh - My Life As A Dog, posledný ku ktorému som sa včera stihla prečítať. Neviem, či si aj vy dopodrobna predstavujete to, čo čítate, pretože ak by ste si prečítali tento príbeh a videli to ako ja, tak som presvedčená, že by ste aj vy začali Palahniuka neskonale milovať. Za necelých šesť strán vykreslil krásnu scénku, ale možno som bola včera len príliš sentimentálna a možno je to tým, že použil slová ako Starbucks a Subway na tej istej stránke a možno - možno mám len rada psov.
Už asi týždeň sa vnútorne pripravujem na to, ako napíšem do interstudy.sk a dohodnem si stretnutie s niekým kompetentným a ochotným poskytnúť informácie, mainly pre moju muttinku, ktorá sa s tým pomaly začína vyrovnávať. Aj tak mi ale príde veľmi smutné, ba až nespravodlivé, že študenti uchádzajúci sa o stredoškolské štúdium majú možnosť ísť študovať okrem iného aj do Fínska, Nórska, Kanady, a what is more, ešte aj Juhoafrická republika is included, ale keď chcem ísť na univerzitu, mám na výber len z Holandska, Dánska, Belgicka a Veľkej Británie, z čoho je moje rozhodnutie hneď jasné. Takže Dublin je veľmi málo pravdepodobný, odhliadnuc od toho, že by mutti ochotne chcela poskytnúť 100 ojro len na prihlášku.
V NME je na titulke kzicht La Roux gigantických rozmerov a ešte mi nenapadlo pozrieť sa dovnútra, pretože svet je vždy krajší, keď sa naň pozeráte len z povrchu a ste koncentrovaný na ten tlak pocitu, že neviete, čo vás čaká. To ale neplatí o krabici s farebnými sprinkles, ktoré ľudia dávajú na torty, ale ja si to sypem na cereálie, pretože u nich vždy viete, že vás nesklamú. Je len málo vecí, z ktorých mám taký pocit. Tiež by som sa chcela zavrieť do krabice s confectionery a čakať na to, že sa niekto nebude pozerať len na povrch, ale jemne tou krabicou potrasie a ja vypadnem spodným otvorom spolu s hŕbou farebnej čokolády.
No comments:
Post a Comment