Tak som sa vo štvrtok stretla so SoonJaeom. Vo Viedni. Pravdepodobne sme sa videli posledný krát, pokiaľ teda nechceme mať long distance vzťah, alebo znášať následky dochádzania. Just joking, of course. A ja nechcem ani jedno, čo ma znepokojuje viac, než si myslíte. Celkom otvorene sme sa rozprávali o tom, aké by to bolo, keby sme ten vzťah naozaj mali, priebežne som opakovala Mind the Gap, pretože U-bahn je much worse than any other underground a vlakové súpravy sa vzhľadom blížili k tým v Prahe pred rokom 97, takže som mala trochu strach. Všetko išlo ako po I can't believe it's not butter, ostatne tak som to aj predpokladala, všetko sa zhoršilo až večer. Asi som stále tak nerozhodná, alebo to proste nebol Londýn, že ano.
Nasledujúce tri dni sebaľutovania (ktoré zahrňovalo žranie Nutelly plastovou lyžičkou na detskom ihrisku okolo desiatej v noci, počúvanie science programu na BBC a v nedeľu rodinný raut, čo hovorí samo za seba), keď som vety začínala s "Linda said" a končila s "SoonJae said", pričom občas bolo niekde v strede vety počuť aj "Vikkie said" (I bet you don't talk about me with other people. Do you?) sa ukázali ako dobrý návod ako prísť na to, že ak vy nezavoláte prví, tak vám nezavolá nikto. Nenapíše. Nepošle list. Viete, že až sa nabudúce zase vynoríte z deky zalkýnajúc sa EarlGreyom a pozriete sa na mobil, poviete si len There we go again.
Vzťahy sa začínajú prenasledovaním. Tak.
2 comments:
Chybíš mi.
Nikdo nenapsal.
Post a Comment