Áno, moja host family boli vegetariáni a nútili ma jesť tofu (!!!), čo som si následne vynahradila večerou v KFC. Ale vlastne boli veľmi milí, jednak večne sa usmievajúca step-mutti, ktorá nevedela vysloviť názov mojej krajiny a mávala mi z okna každé ráno, keď sme išli do školy a druhak step-daddynko, ktorý ovláda plynule sarkazmus, vlastní viac hudobných nástrojov než ktorýkoľvek slušne vybavený hudobný obchod, hovoril get in the car, každý deň so mnou viedol rozsiahle rozhovory do jedenástej večer s výnimkou utorka, keď mi rozprával do pol noci a svojom účinkovaní v troch kapelách. A prinútiť ho rozprávať britským akcentom? Žiadny problém:
I'll tell you what is british accent about; it's excuse me please/pardon/would you like/is it/isn't it/ should we/ can I repeating all the way through. (A mal pravdu.)
Vďaka recommendation posters kníh Terryho Pratchetta vyveseným všade v škole som mala hroznú chuť kúpiť si The Truth (možno sa konečne dozviem tú Pravdu. Však ja Vám to potom poviem, keď to bude niečo FAKT dôležité), čo som nakoniec aj spravila, vo Waterstone's kníhkupectve zameranom na britských autorov. Spolu s Orvellom a dvomi Palahniukmi, hoci som pôvodne chcela úplne iné knihy, ale koho to zaujíma, keď mi shop assistant borec venoval pár minút čistého nefalšovaného šťastia, viac menej aj kvôli:
On: Paul-what? How do you pronounce his name?
Ja: It's pɑːlənɪk. It was on Wikipedia.
On: Thank God for Wikipedia. (laughs)
A taktiež mi to pripomína: päť-poschodové H&M v Amsterdame za pol hodiny? Žiadny problém. Neoplatí sa tam chodiť, to Vám hovorím na rovinu, nie je tam nič okrem konverzí za 60 ojro a francúzsky rozprávajúcich ľudí a nechutne komerčných music shopov, kde nemajú najmenšiu predstavu o tom, že existujú skupiny ako Muse a vôbec, stratíte tam Vašu najobľúbenejšiu mikinu (tak mi povedzte, na čo sa mám viazať, keď nie na materiálne hodnoty?). Myslím, že takto mám fakt pekný základ na depresiu, pretože niektorí ľudia by sa mohli na verejnosti ovládať, hlavne čo sa týka fyzického prejavovania lásky, ak sa to dá nazývať láskou, lebo nemusí byť zrovna cool pocit pozerať sa na to v zlom psychickom rozpoložení. Ale svojím spôsobom mám Kristínu rada za to, že vie utešovať a hlavne za to Boys lie.
Si v pohode, áno? Neodpadneš, alebo tak? Môžem ti dať ešte jeden Paralen, keď nie si v pohode, ale ty si v pohode, že?
Ako som sa už zmienila, posledný deň, resp. predposledný bol hnusný a náladu mi nezdvihli ani Filipove filozofické úvahy. Zostávalo už len prežiť 24-hodinovú cestu za zhliadnutia asi celej českej kinematografie a pár dickflickov (eh, hmph...) a bola som zase doma vo svojom kresle na čítanie, čiernom čaji a mierne vanilkovou náladou. Bože, chýbali ste mi, a ani neviete jak moc. Musím Vás objať čo najskôr, ako to bude možné.
1 comment:
Taky's mi chýbala. Mikinu nemám. Pfmcht.
Post a Comment