Pozrite, nemám najmenší dôvod sa niečim znepokojovať; v škole máme vyučovanie skrátené na štyri hodiny a v stredu voľno; obrovská modrina na stehne v tvare Švajčiarska neznámeho pôvodu mi začína miznúť a mám zas chuť do jedla. Ale ja sa znepokojujem. Pretože je to tak zrejme zúfalé a tak zúfalo zrejmé a on to stále nevidí. Ťažko sa definuje pocit, ktorý možno ani necítim, len si nahováram, že to potrebujem. Ale ja to naozaj potrebujem. Pretože jedine s puzzlou môžem prežiť ďalší november, ďalší december a január a s veľkým šťastím možno aj február a vôbec všetky mesiace, zimy, letá, roky... (-"Takže tady jde o lásku?" -"Nejde o žádnou lásku.")
Chcela by som zase napísať jeden z tých dlhých postov, niekedy si uvedomujem, že sa niečo definitívne končí, niekedy rozmýšlam tak rýchle, že nestíham myšlienky zapisovať na papier, ani ťukať do texťáku, ani si ich uvedomovať, nechať chvílu blúdiť v hlave, niekedy si uvedomujem, že sa niečo končí a mne to nevadí a nechám to len pomaly rozplynúť sa v hmle nad mestom, pretože keď chcete dobre písať, musíte ešte lepšie čítať a niekedy ma nedefinitívne konce mrzia oveľa viac, chcela by som ísť s Vami na kávu, na kávu s mliekom a bez cukru, ani jeden deň mi nedáva zmysel, o nič väčší zmysel než krátke okamihy ako prehltnutie jahodového sirupu proti kašlu alebo ako rýchly záblesk áut na diaľnici, chcela by som spraviť film z týchto flashing glimpses, a po nociach, keď nebudem môcť spať, sadla by som si na dlaždičky do kuchyne a pozerala sa na to video z diaľky.
A Funeral som pochovala na samé dno krabice na dôležité veci.
No comments:
Post a Comment