Snehu toľko, že som nevidela na chodník, vnútorná rozorvanosť zahrňujúca záchvat morálnej nadradenosti a ospalosť do takej miery, že jediné, na čo som sa dokázala sústrediť, bolo uprené hľadenie na jedno miesto v zelenej stene. Učiteľ chémie sa zmienil o štokholmskom syndróme, neviem kresliť hyperboly a na zajtra sa mám naučiť citát na literatúru. V ďalších riadkoch nasleduje najhoršia správa tohto týždňa: V KINE UŽ NEDÁVAJÚ TWILIGHT!!!!!!!! V rámci tohto zistenia si večer spravím dark hour (čítaj pustím si MCR, urobím si čaj a budem sústredene premýšlať o možnostiach. I mean... o možnostiach). Dnes sa na mňa pozrel. Ale nemyslím si, že ma videl. Dnes sa dokonca usmial. Zajtra by som naozaj mala ísť do knižnice. Pôjdem tam a pustím si k tomu Brand New - mám k nim väčší vzťah, než som si myslela. Než ste si vy mysleli. A na stole mám nakreslený komix a až teraz som zistila, čo mi tie postavičky pripomínajú. Musím do toho vložiť viac fikcie.
Monday, 23 February 2009
Subscribe to:
Post Comments (Atom)
2 comments:
Fikce je naozaj to jediné, do čeho můžeme utéct v době, kdy přestali promítat Twilight a chodníky připomínají běžkařské dráhy. Komix chcu vidět. A usmál se na Tebe, húbo.
Hm, asi máš zas pravdu ((: XD
No jo, a komix uvidíš až ho prekreslím (:
Post a Comment