"Povedala som to nahlas? Fakt som to povedala nahlas?"

Asi mám fakt odstup. Probably yes. Stojím pár metrov pred niečím dosť neurčitým, chodím okolo toho v krásnej vzdialenosti a velmi samoľúbo sa usmievam. Vytváram si odstup asi ako dnes na gitare od učiteľa; simply... nemám rada, keď je niekto príliš blízko mňa, tak som sa od neho stále odsúvala dozadu, až som nakoniec zozadu narazila do velkého komba. It was rough. Ehm. Zcela nový grepfruitový pocit. V poslednej dobe mi záleží na vzťahoch ešte viac ako predtým, myslela som, že tá moja vzťahovačnosť už dosiahla maximálneho bodu, ale zjavne som sa mýlila. I'm not tryin' to say, že je to zlé, je to vlastne dosť príjemné a nijak ma to neznervózňuje, k ničomu ma to (zatiaľ!!) výraznejšie neviaže.

Hold out your hand, hold out your hand, raise up your head

Okay I Believe You, But My Tommy Gun Don't som celý svoj doterajší, krátky, zmyselnaberajúci život hrala o pol tónu nižšie. A učiteľ gitary mi to povedal až teraz, a povedal to len tak, medzi rečou, povedal to LEN TAK!! Nemám rada veci, čo sa menia, čo sa prelinú z niečoho zaužívaného do nového pocitu, ktorý sa musím naučiť žiť, naučiť sa ho vnímať a keď ma nikto nevidí vraciam sa zase do toho starého zvyku, ale nájdem tam len niečo, čo znie o pol tóna nižšie, nájdem tam to hlboké D. Mám problém s vyjadrovaním, kopnite si. Mávam konverzačné okná, v piatok budem mať konverzačné okno, v piatok budem stáť pred obchodom s iMacs a rozmýšľať nad prostou existenciou mojej osoby. A viete čo? Neplánujem si nič kúpiť, pretože vždy keď si niečo chcem (viem to, bolo to tak aj minule s tou baretkou, nakoniec som v tom vyzerala jak idiot XD), tak to nemajú v žiadnom obchode, takže keď teraz nebudem nič chcieť, tak by mi vôbec nevadilo, keby som našla DEFINITELY šedý sveter a arafatku. Radšej už idem. Pustite si Editors.