Mala som vymyslený dokonalý nadpis, ale zabudla som ho. Aj tak vôbec nesúvisel s postom.

Tak som si tam ten Twilight fakt vzala. Chvíľami, teda, vlastne po celý čas som mala pocit, že by som sa najradšej úplne ponorila do tej knihy, vpila do tých nažltnutých stránok a zmizla z tohto sveta jedným zavretím obálky knihy. Bol to len... pocit. Asi ako keď mám pri tancovaní pocit, že by som sa s partnerom mala rozprávať - pozerám sa cez jeho rameno, stojím úplne vzpriamene, v podstate pohybujem len nohami, a pozerám dopredu, ale zrak nemám upriamený na žiadny určitý bod, všetko pred sebou vnímam len ako hmlu a predstavujem si, že sa ho vlastne nijak nedotýkam; a pri tom si hovorím, že by sme sa mohli rozprávať, nezáleží o čom, hlavne by som sa sústredila na niečo iné než na samotný fakt, že ku mne nijakým spôsobom nepatrí, že keď dotancujeme, odíte za niekým iným a na mňa zabudne. Zabudne na moje meno, na to, ako som mala upravené vlasy, na to, ako som sa pri otočke nestihla spraviť prísun ľavou nohou, na môj pohľad, zabudne na mňa. I don't wanna be forgotten.

Oh, you ain't never had nothing I wanted, but...
I want it all
I just can't figure out...
Nothin'