505

Ráno cestou v autobuse som bola tak nahnevaná, že som nebola schopná ani počúvať iPod a to ho počúvam vždy a keď hovorím, že vždy, tak to tak aj myslím. Niekedy mám proste pocit, že by som daddyho najradšej... vymenila. Na druhej hodine sme písali štvrťročku z matiky, sedela som vedľa Simky a naše obsažné rozhovory na tému jak sa vlastne násobia vektory nešli prehliadnuť, ale profesor matiky je hodne tolerantný. Tiež by som chcela mať niekoho, s kým by som mohla sedieť každú hodinu, zvykla som si na to, že sedím sama, pamätám si ako som minulý rok došla k záveru, že najväčší bifloši triedy by vôbec nemali z každého testu za jedna, keby sedeli sami. Ostatne to vždy výjde za jedno. Cez telesnú, ktorú sme nemali, sme ležali na zemi v aule, pozerala som sa na lustre, predtým tam boli také lustre, ktoré sa keď sme skákali na švihadle triasli a keď sme boli ticho, mohli sme počuť ako jednotlivé malé sklenené časti veľkého lustra narážajú na seba a vydávajú taký tichý príjemný zvuk podobný tomu, keď počúvam Panic At The Disco úplne potichu. Bola som znova v knižnici pýtať si knihu, o ktorej som bola presvedčená, že ju nebudú mať. Keby som písala knihu, určite tam napíšem o tom ako si chodievam do knižnice pýtať knihy, o ktorých som presvedčená, že ich nebudú mať. Neznie to skôr ako niečo, čo by povedala Rory Gilmorová?
Tak som si požičala aspoň niečo, čo som neviem z akého dôvodu neprečítala už dávno a neviem, prečo som si požičiavala ďalšiu knihu, keď mám dve rozčítané. Nie je to niečo, čo by Vás malo zaujímať, je to skôr niečo, čo ma štve. A domov som išla s Robom, odviedol ma až domov, tým myslím, že som stála pred domom a nervózne sa hrala s kľúčmi, zatiaľ čo sa vykecával o environmentálnych problémoch, prečo vôbec niekto rieši environmentálne problémy pred mojím domom?