Posledné dni, keď som v noci spala len necelé tri hodiny (there was no caffein in it!!) mi všetko príde viac patetické, ale nie v tom pozitívnom zmysle, skôr sa všetko tak nechutne zlieva dokopy a vytvára zreteľnú šmóhu na prednom skle môjho výhľadu - malú, ale zároveň veľmi otravnú.
Nikto ma neprinúti spievať I Don't Love You. Ani Jim Sturgess. Ani D. Mitana. Ani môj osobný pocit absencie sebakontroly.
Pamätám si tie malé koláče s džemom. Pamätám si, ako som sa o druhej ráno predierala cez ľudí v malom food-store s polootvorenými očami, a potom si pamätám tú noc, a ten autobus, a pamätám si tú cestu a ako som zaspala vedľa neho...
Raz sa pristihem pri tom, ako píšem na zadnú obálku The Cure bookletu it gets worse with time.
A keby sa každý deň v týždni premenoval na stredu, možno by som začala čítať krátke poviedky.
Nikto ma neprinúti spievať I Don't Love You. Ani Jim Sturgess. Ani D. Mitana. Ani môj osobný pocit absencie sebakontroly.
Pamätám si tie malé koláče s džemom. Pamätám si, ako som sa o druhej ráno predierala cez ľudí v malom food-store s polootvorenými očami, a potom si pamätám tú noc, a ten autobus, a pamätám si tú cestu a ako som zaspala vedľa neho...
Raz sa pristihem pri tom, ako píšem na zadnú obálku The Cure bookletu it gets worse with time.
A keby sa každý deň v týždni premenoval na stredu, možno by som začala čítať krátke poviedky.
No comments:
Post a Comment