Nechcem uveriť, že niečo, čoho som sa tak rýchlo dokázala zbaviť, príde večer zase a zaklope klop klop klop na dvere, s drzosťou, bez počkania na moje Ďalej, vtrhne do mojej mysle a pomaly sa mi ponorí pod pokožku, kde čaká a tiká ako hodinky, ktoré ukazujú nesprávny čas. Tik, tik, tik. A s každým ďalším tik sa mi po tele rozlieva ako nechutný presladený čaj, ktorý mám v rukách, nohách, prúdi mi v žilách a ja neviem, ako sa toho zbaviť. Ako to zmierniť. Dokonca ani Ty to nevieš. Aj keď by som Ti to priala.
Monday, 16 March 2009
Subscribe to:
Post Comments (Atom)
2 comments:
Damn, občas se mně zdá, že mi mluvíš z duše, i když asi nemluvíš.
Hm. To nevieš...
Post a Comment