(february)

Duševná strava v podobe ďalšieho Edwarda v nadživotnej veľkosti mi docela prospieva, myslím, že keď veci nepôjdu tak, ako si to predstavujem, tak tam ďalší týždeň fakt skončím sama, s popkornom v ruke, v úplne hornej rade budem sedieť a držať boxed tissues.

Včera, keď som zaspávala, napadla ma úplne oslepujúco dobrá myšlienka, ono to bol skôr plán, o ktorom som vám chcela povedať, ale zabudla som to; možno to nebolo až tak dôležité, ono už vlastne vôbec nie sú dôležité veci ako S. Neviem, ako to prišlo, vlastne si ani nepamätám, ako to odišlo, jednoducho sa to pomaly vytratilo z môjho hodnotového rebríčka; také veci sú najhoršie, čo sa vytratia, rozplynú do neurčitej hmly a ráno už je to len spomienka na sen, ktorý si neviem vybaviť. Asi by som bola radšej, keby to skončilo inak, keby mi ublížil a ja by som tri mesiace meditovala nad miskou cereálií a rozmýšľala Prečo práve ja? Potom by som si to aspoň uvedomila, potom by som mohla hovoriť t.k., ale teraz nemôžem povedať nič, môžem si viacvýznamovo mlčať. Viacvýznamové mlčanie je milé, môžem si ho pretransformovať do toho, čo by som chcela od toho človeka počuť, je to tak naivné, ale zároveň by bez toho ľudia neprežili, každý si napĺňa ticho niečím vlastným, vlastnými slovami. Vždy je to lepšie ako sa viacvýznamovo vyjadrovať, viacvýznamové vyjadrovanie bolí, dusím sa pri tom a nemôžem sa poriadne nadýchnuť ako tesne pred tým, než sa rozplačem. Nebola som smutná, nemala som byť smutná, ľudia ako ja študujú biológiu instead of opierania sa o veľký vankúš s knihou v ruke (október, november, december, január...). Robím si to sama, vytváram si playlisty určené presne na takéto situácie, jednoducho sa nikdy nesnažím zlepšiť to. Chcela by som niečo výnimočné, niečo, čo ešte nemám. Držala by som si ten pocit v rukách, veľmi opatrne by som sa o to starala a dotýkala sa toho len veľmi jemne, aby som tomu nejak neublížila, ale zároveň by som to držala pevne v rukách, aby mi to nikto nevzal. Chcela by som, aby ten pocit stekal do mojej mysle a môjho života ako kvapka ľadovej vody po zátylku, tak ostro a chladno, aby sa mi to vrylo do mysle hrubým rytinovým písmom a tak rýchlo, aby som nevidela následky, tak aby to prišlo zozadu a zakrylo mi teplými rukami oči. Tak, aby som otvorila čistú stránku nového príbehu a dala si záležať na písaní jednotlivých slov. Budem si tým istá. Ako červenými konverzami, tými si som istá. Je to niečo, čo podškrtáva moju identitu hrubou čiarou a ja sa pod ňu podpisujem malým písmom I will try.