Even When I...

Rozmýšľam, či už je vhodný čas na extrémne zúfalý post o tom, ako nebudem mať zase raz vysvedčenie podľa svojích predstáv, asi to mám z toho, že sa až príliš snažím, iný dôvod fakt nevidím. Každý mi hovorí, že nad tým až moc rozmýšlam, pitvem sa v tom, dávkujem si postupne po čajových lyžičkách moje chvíle zúfalosti a až s podozrivou presnosťou sledujem, ako mi to všetko nevychádza; mal to byť pozitívny post; I gotta get over, I gotta get over; a viete, čo je na tom najlepšie? Že sa snažím. A nikto to nevidí. (Predstavujem si to asi tak, že mám na očiach wayfarers, alebo vlastne by som mohla mať aj heart-shaped okuliare - v oboch sa cítim rovnako drsne, a pozerám sa cez ne na tú snahu a to všetko, čo predchádza tým výsledkom, tej práci, ukazujem na to prstom a v duchu sa spokojne usmievam, ale ostatní to nevidia, nevidia, čo im chcem ukázať. Tak im požičiam wayfarers. Ale oni stále vidia len prázdne miesto.) Keby ma štvalo napríklad to, že v marhuľových jogurtoch je žalostne málo ovocia, možno by som sa cítila lepšie. A najkrajšie je na tom to, že je to všetkým jedno. A na Twilight pôjdeme až niekedy vo februári - pripadám si ako v nejakej zaostalej povojnovej krajine, fakt. Ja ani neviem prečo sa tu rozpisujem, už idú osemnásť minút správy.