Last Year

Chcelo by to nejak zhrnúť, chcelo by to zhrnúť ten rok, ktorý bol aj taký aj onaký, aj nejaký aj nijaký, ktorý by som možno chcela prežiť ešte raz o rok staršia a pozastaviť sa nad tými chybami, stála by som uprostred toho hnusu, pretože som asi potrebovala to get through it a pozerala sa na svoje o rok mladšie ja s rodičovským vedúcim pohľadom a hovorila si, jak som na tom teraz lepšie, jak som chytrejšia, pritom to stále nemôžem povedať nahlas, hovorím si to úplne potichu, hovorím to ako keď sa Damon zasmeje v Mellow Songu po tom, ako povie Where have I been, now? Not you; zasmeje sa tak potichu, že si to väčšina ľudí ani nevšimne, nepozastaví sa nad tým, jednoducho to nepočuje, ale ja to počujem, viem, že to tam je a to ma posúva ďalej.

Tak rada by som povedala, že som sa tento rok niekam dostala, že som zase staršia (oh áno, už budem mať sladkých sedemnásť - a všetci, tak ako ja, aj vy viete, že sladké nebudú ani keby ste mi kúpili štyri banánovočokoládové torty a balík takých tých polomáčaných keksov v čokoláde, pretože ďalší rok už maturujem a potom budem mať osemnásť a budem velká XD ...ale hlavne nemám v ničom istotu, a to ma desí), ale stále mi v tom niečo bráni. Nezmenilo sa veľa vecí, stále chodím do školy medzi ľudí, z ktorých mi je zle čoraz viac, stále by som bratra vymenila radšej za interaktívnu plyšovú hračku, stále mám pocit, že som sa tu vyskytla nejakým omylom alebo chybou v matrixe, stále mám pocit, že všetci okolo mňa sú buď natvrdlí alebo egocentrickí, len ja som oboje. A aj cez to, že by možno bolo úplne najlepšie keby som sa odsťahovala na Mars a počúvala Blur do smrti (alebo až by sa mi vybil iPod, že ano.), tak som rada, že som mohla prežiť všetky tie milé, menej milé až nemilé, pekné aj menej pekné, lízatkové aj menej lízatkové, priateľské aj nepriateľské, cudné aj čudné, vanilkové aj menej vanilkové, nové aj nie až tak nové, významné aj menej významné chvíle. Dala by som celý ten rok do jednej zátvorky, do malej množinovej nepodstatnej zátvorky, ktorej si sotva niekto všimne, ale pre mňa znamená veľa. Do zátvorky sa dá veľa vecí, dá sa tam celý rok, niekedy aj celý život, niekedy mám pocit, že v tej zátvorke žijem a nevyliezla by som, ani keby ste ma ťahali za vlasy, a to teda fakt nenávidím. V zátvorkách sú vždy najkrajšie veci, dá sa tam toho fakt veľa, napríklad vrátenie sa k písaniu a založenie blogu (neviem, prečo som tak neurobila skorej, asi som potrebovala niekoho, kto donde, a povie 'Náh, tutok si sadni a píš.'), dá sa tam prečítanie kníh, ktoré by som teraz už nikdy nepustila z rúk, dám do tej zátvorky dokonca aj neskutočné množstvo novej hudby (až si hovorím, ku*va, čo som robila tých šestnásť rokov predtým, ako som vôbec mohla žiť bez Arctic Monkeys, Muse, Blur, a vôbec všetkých...), okrem toho sa tam ale dal aj výmenný pobyt z Holandskom, čo bolo moc fajn, určite som sa už zmienila, jak hrozne rada spoznávam ňjů people a ňjů country, čím samozrejme mierim k môjmu beloved ýýýngléééndu, ano, ano, bola som tam, strávila som nádherný týždeň vo wonderland no. 1 (tož sa musím nejak pripravovať, keď sa tam chystám in future žiť XD). Dokonca sa do tej zátvorky dali aj všetky tie nové priateľstvá (ano, moje, moje, a nikto mi to nevezme XD), pritom tá zátvorka bola úplne malinkatá, takáto - (). A určite oveľa viac vecí, veď hovorím, je to taká mystická zátvorka XD.

Neubehlo to ani pomaly, ani rýchle, nebolo to o nič pomalšie než niečo, čo sa pomaly vkráda do mysle. Najprv to išlo len veľmi pomaly, zťažka. Každý krok ku mne bol tažší. Ale približovalo sa to. Nevedela som ako, nevedela som prečo, dokonca som si myslela, že to pre mňa nepredstavuje nebezpečenstvo. Išlo to ku mne malými nevinnými krokmi, kráčalo to Mike-Jacksonovskou-chôdzou, v určitých momentoch sa to zastavilo, stálo to a mávalo to na mňa veľkou priateľskou rukou, to som mala najradšej, chcela som, aby to tak ostalo na vždy, stálo by to, a usmievalo sa to na mňa, lenže ono sa to potom vždy zase rozbehlo. Zrýchľovalo to, niekedy som to nestíhala registrovať, celkovo mám pocit, že som mala tento rok málo času, bolo to tak rýchle ako prestávka medzi jednotlivými songami v playliste, až to nakoniec utekalo, možno ma to chcelo predbehnúť, ale to by som nedopustila. Nakoniec to nebolo o nič rýchlejšie, než chvíľa kým mi borec v KFC podá môjho longra.

Dúfam, že ďalší rok bude lepší, aby mi na to nestačila žiadna zátvorka, aby to bolo jednoducho také, ako to príde. Nové. Čisté.