8 pm

Nepamätám si o čom sa mi snívalo, ale v poslednej dobe sa mi sníva veľa snov. Minule sa mi napríklad snívalo, že stojím na vrchu Eiffelovky, skláňam sa dole, nechcela som skočiť, chcela som len lepšie vidieť na blonďavého Francúza, nakláňala som sa a bolo mi jedno, čo si o mne kto myslí, muselo to vyzerať komicky. Neviem, či som skočila, väčšina snov končí zazvonením budíka.

Keď niekto povie 'Čína', nech to myslí akokoľvek, vždy mám bezprostredne chuť na ryžu z misky s čínskymi paličkami, niekde ešte budú, minule som si ich dala do vlasov, ale moc to nedržalo...

Čoraz častejšie nehovorím, čo si naozaj myslím, je to proti mojim etickým zásadám, ale keby som to povedala, tak by to narušilo už úplne všetky moje etické zásady, navyše by to bolo infantilné, teda aspoň z mojej strany. Hovorím si, že som na seba a na ostatných až príliš prísna, stále tvorím nejaké hranice, nechcem hranice, nemám rada hranice, hranice rozdeľujú ľudí, rozdelili aj nás. Ale stále je to vo mne... Vzpiera sa to, bojuje, chce ma to ovládnuť, a ja sa rozhodujem, čo je správne, je to ako keď sa Matt Helders nadýchne pred tým, ako povie That true romance can't be acheived these days, znie to tak neisto, rozhodouje sa, ale nakoniec to povie. Rozhoduje sa... káva alebo čaj, Kafka alebo Hemingway, ísť alebo neísť, plávať alebo topiť sa, je to v dôsledku úplne jedno. Svojím spôsobom. A už ma fakt nebaví chodiť do školy, ministerstvo školstva nám chce predĺžiť prázdniny, hovorím Nie, nechcem prázdniny, chcem iný učebný plán, chcem normálnych profesorov, nemám rada ministra školstva, rieši, ako majú vyzerať učebnice pre národnostné menšiny na Slovensku, ale to, že sa učíme o úplných nepodstatných sračkách, to ho nezaujíma. Hovorila to naša profesorka dejepisu, hovorí to matka, hovorím to ja.
Hm, ten Francúz by stál za ten skok.