Baterka bez cukru.

Je to hnusné, pustím si do toho playlist And I fell, I fell over your hopes, to je playlist, po ktorom sa cítim ešte horšie. Neviem prečo to robím, prečo sa v tom tak vyžívam, asi som na to zvyknutá, je to niečo, čo nenávidím, ale nedokázala by som bez toho žiť. Chcem povedať Baterka bez cukru!!! Škoda, že to nechápete v tej rovine ako ja... Založím si ten blog, resp. asi aj nezaložím, keďže niekto na bloggeri už vlastní doménu My So Called Life a ja sa bloggeru nevzdám. Aj tak by názov My So Screwed Life bol asi výstižnejší. Zdá sa to len mne, alebo je to fakt od dňa ku dňu horšie? Rozmýšlam čo by som robila, keby sme nemali každý deň minimálne dva testy, poznámky zo štyroch učiv a ja ešte neviem čo, ono to fakt nie je ľahké, viete, ale o tom som nechcela rozprávať, chcela som rozprávať o tom, že by som chodila na španielčinu... vlastne nie, na francúžštinu... v podstate by som mala toľko času, že by som sa mohla učiť ktorýkoľvek jazyk, potom by som aj viac písala, zoznamovala sa cez internet s ľuďmi, s ktorými by som sa následne teatrálne pohádala a vymazala ich z kontakt listu, bolo by to tak jednoduché, ako som to robila predtým, mohli by byť z Ameriky, lebo Amerika znie tak americky ako žiadná iná krajina, dokonca ani Anglicko nie je tak americké, Anglicko je skôr komerčné... Konečne by som dopozerala tie seriály, čo mám v kompli už dobrý rok a zaberajú mi tretinu disku, keď o tom tak uvažujem, možno aj preto nemám kam dať iTunes Library a možno je to lepšie, lebo nemám hudbu na random a iTunes sa mi nesnaží vnútiť počúvať žiadnu hudbu, ktorej počúvanie by som mohla neskôr oľutovať, vždy nakoniec všetkého ľutujem...