-Ty plačeš? -Nie, steká mi po lícach mojitová mattoni.

Asi to už nezvládam. Nezvládam to ešte viac, keď predstieram, že to zvládam. Ja nezvládam ani to predstieranie, každý hneď pozná, keď poviem "ale jo, mám sa fajn.", že sedím na zemi pred komplom, lebo na stoličke mám položené učebnice, knihy, modrú pruhovanú mikinu a iný stuff, sedím, a počúvam stále dookola tú istú pesničku od Brand New, bradou sa opieram o stôl, vidím rozmazane, zle sa pozerá na monitor zdola, skoro nerozoznám písmená, ale je to krásne, potom "I hate everything about you." môže byť "I'll heal all your injures." a bodka môže byť čiarka a mojitová mattoni môže byť čierny čaj a nemusí byť Samuel, ale Derek a každý môj deň ostane len prázdne miesto v kalendári.
Zdá sa mi, že keď už si myslím, že som sa dostala ďalej, že už som tak v trištvrte toho, čo by som chcela byť, otočím sa a zase som pri sentimentálnych postoch, marhulových jogurtoch a starých seriáloch.
Mrzí ma, že nespĺňam to, čo odomňa ľudia čakajú, snažím sa splniť aspoň to, čo od seba očakávam ja, ale možno by bolo ľahšie spĺňať to, čo chcú druhí, takto je to príliš ťažké. Raz Vám to porozprávam, keď Vás stretnem v KFC alebo na koncerte The Strokes, alebo nejakom virtuálnom mieste, a predtým Vás opijem tequilou, aby ste si nič nepämatali, nemohli by ste si to pamätať, je to príliš malicherné, aby ste si to mohli pamätať.