Marshmallows som posielala skoro na druhý koniec kina. Tak mi treba, keď som si tak debilne sadla.

S každým ďalším problémom som si čoraz viac istá absurdnosťou môjho života a tým, že scenár k nemu napísal buď psychopat alebo úplný génius. Môžem vám povedať, že toľko twists and turns som ešte nevidela v žiadnej hre. Za každým keď sa vyrovnám s určitou situáciou, za pár sekúnd príde ďalší problém, až mám pocit, že si ten scenárista zo mňa robí srandu. Alebo všetky tie dramatické časti, prvé dejstvo, druhé dejstvo, nemiestne repliky vyťahuje z tajnej skrýše skutočných hercov. Je mi jasné, že píše a súbežne ma nechá hrať - len tak, bez poriadneho nacvičovania! Keby som mala možnosť si ten text aspoň dvakrát prečítať, hrala by som oveľa lepšie. Možno by sa občas ozval aj potlesk alebo smiech ako to býva vo Friends. Možno keby ujo scenárista počkal, dopísal a poopravoval chyby a až potom by som prišla na pódium, všetko by bolo úplne inak. Ale každý má svoje lucida intervalla. Jasné chvíľky. Napríklad keď sa so Z. rozprávame o najkrajších druhoch smrti v kine na kreslenom predstavení. Nina hovorila, že sa pýtala Yvone ako znie slovenčina a Yvone povedala, že jej to pripomína monotónny zvuk idúceho vlaku. Nič krajšie ani povedať nemohla.