Tuesday 2 March 2010

Friday 8 January 2010

Sometimes Things Happen and You Are Just Not Meant to Understand...


Význam rozhovorov sa začína úplne strácať, pretože na otázky ľudia odpovedajú len to, čo od nich chcete počuť. "Áno, mám ťa rád/rada" nahrané na kazetu a púšťané tisíckrát dokola. Rewind, Play. Rewind, Play. Rewind, Play. Nechcela som, aby sa to zaseklo práve v tomto mieste. Nikdy neuvidím záverečné titulky ani bonusové scény. Všetko, čo počujete od svojich priateľov je len to, čo oni počuli od svojich priateľov a tí od svojich priateľov a tí od svojich priateľov a tí od svojich priateľov a tí od svojich priateľov. Všetky obrázky a videá, ktorými vám chcú spraviť radosť je len tisíckrát Ctrl C, Ctrl V. Tisíckrát Rewind, Play. Je to skôr niečo, čo by povedal Chuck Palahniuk a nie ja. "Áno, mám ťa rád/rada."

Friday 1 January 2010

Next year:

Don't hesitate, take risks.

Tuesday 29 December 2009

Milé.

Sŕkanie višňového džúsu som si rovnomerne rozložila do celej takmer hodiny Tomasovho monológu prerušovaného naším prikyvovaním so súhlasným Uhm a občasnými otázkami, po ktorých obsiahlom zodpovedaní sa nikdy nezabudol vrátiť k pôvodnej téme. Rozlúčili sme sa s ním pred potravinami, pred tým obchodom, kde Linda išla kúpiť mlieko a chlieb a hroznovú minerálku na sleepover a išli skoro prechádzkovým krokom na vlak. Počas cesty sme míňali vlakové stanice s tichým snap medzi jednotlivými zmenami nálad. Očakávanie, snap. Nadšenie, snap. Náhly príval znepokojenia bez zjavnej príčiny, snap. Na niektorých staniciach boli napísané nevšedné výpovede a na niektorých staniciach ma Linda desila rozprávaním o Škótsku. Cestou k bytu som si odbyla väčšinu tých slušných fráz ako Boskovice je pekné mesto, keď sme obchádzali múzeum poľnohospodárských strojov a Biely byt - biely byt je fajn, pretože to nie je šedý byt. Nemala som náladu na realizovanie mojej extrovertnej časti osobnosti rozprávaním vtipných príbehov ani keď som vždy, keď sa Linda nepozerala, vyťahovala z tašky hroznový cukor, tak sme sa nenútene rozhodli pre postupné zhliadnutie filmov, u ktorých som si spočiatku zakrývala oči, ale potom ma začli baviť, alebo na ktoré som tak zvyknutá, že mi nevadilo, keď som uprostred zaspala. Začne vám chýbať dvojhlasný smiech, keď sa tak dlhú dobu pozeráte na filmy sama. Všetko, čo som povedala za tú hodinu predtým než sme zaspali bolo úplne zle. Pri ranných správach som sa zbalila a so zanechaným Merci Beaucoup na tabuli a nepoužitým lístkom na vlak v kapsi som opustila milú časovú slučku.

Tuesday 22 December 2009

Ja neviem.

Keď som sa Garymu sťažovala, že nenávidím hodiny telocviku, rozprával mi o tom, ako na strednej škole musel na hodinách telocviku behať v snehu naprieč Birminghamom v školskej uniforme. "To je určite horšie, než tvoje hodiny telocviku, mysli na to." Takže vždy keď hrajeme volleyball, myslím na môjho učiteľa angličtiny v šortkách a bielom tričku ako uteká v mínusových teplotách.
Bolo mi hneď jasné, prečo sa Linda na Svoboďáku nespýtala, či čakám dlho. Predsa som si vďaka mojej patetickosti cvičila asi päť minút ako poviem "Jo. Asi štyri mesiace." Spomenula som si na to obdobie, keď som sa stretávala s minimálne o dva roky staršími intelektuálmi a toto je jednoducho asi ďalšie obdobie. Všetci boli milí and the clouds were, you know, in the sky. Som rada, že aspoň Kiků mala zo svojeho darčeka radosť, pretože darček pre Lindu objednaný odniekiaľ z Dundee pomocou otcovej kreditky bol epic fail. Ľudia málokedy počúvajú inštrukcie. Inštrukcie a príbalové leaflets k liekom čítajú len ľudia trvalo pripútaní k lôžku alebo tehotné ženy. "Ľudia s výrastkami sa stretli s ľuďmi s priehlbinami a na námestí v Londýne vytvorili najväčšie ľudské puzzle." Na to som myslela.