Milé.

Sŕkanie višňového džúsu som si rovnomerne rozložila do celej takmer hodiny Tomasovho monológu prerušovaného naším prikyvovaním so súhlasným Uhm a občasnými otázkami, po ktorých obsiahlom zodpovedaní sa nikdy nezabudol vrátiť k pôvodnej téme. Rozlúčili sme sa s ním pred potravinami, pred tým obchodom, kde Linda išla kúpiť mlieko a chlieb a hroznovú minerálku na sleepover a išli skoro prechádzkovým krokom na vlak. Počas cesty sme míňali vlakové stanice s tichým snap medzi jednotlivými zmenami nálad. Očakávanie, snap. Nadšenie, snap. Náhly príval znepokojenia bez zjavnej príčiny, snap. Na niektorých staniciach boli napísané nevšedné výpovede a na niektorých staniciach ma Linda desila rozprávaním o Škótsku. Cestou k bytu som si odbyla väčšinu tých slušných fráz ako Boskovice je pekné mesto, keď sme obchádzali múzeum poľnohospodárských strojov a Biely byt - biely byt je fajn, pretože to nie je šedý byt. Nemala som náladu na realizovanie mojej extrovertnej časti osobnosti rozprávaním vtipných príbehov ani keď som vždy, keď sa Linda nepozerala, vyťahovala z tašky hroznový cukor, tak sme sa nenútene rozhodli pre postupné zhliadnutie filmov, u ktorých som si spočiatku zakrývala oči, ale potom ma začli baviť, alebo na ktoré som tak zvyknutá, že mi nevadilo, keď som uprostred zaspala. Začne vám chýbať dvojhlasný smiech, keď sa tak dlhú dobu pozeráte na filmy sama. Všetko, čo som povedala za tú hodinu predtým než sme zaspali bolo úplne zle. Pri ranných správach som sa zbalila a so zanechaným Merci Beaucoup na tabuli a nepoužitým lístkom na vlak v kapsi som opustila milú časovú slučku.