Počula som asi tisíckrát "Your dress is wonderful"

Keď sme celý večer prechádzali z hlavnej sály do šatne, celú chodbu lemovali veľké zrkadlá, v ktorých sa odrážali naše tekuté životy a aj keď mi príprava trvala vyše hodiny, stále mi vypnuté vlasy nahor a glitters na očiach predstavovali len zúfalú myšlienku, že sa vždy budem mať radšej asi len po duševnej stránke. Počas programu som sedela za oponou tak, aby mi vytŕčali len kolínka a okraj bodkovaných šiat, alebo som podávala Samuelovi mikrofón, alebo pri prechádzaní do druhej časti hľadiska zozadu, som v tme jemne šťuchala do opony a it felt awesome. Pri spoločných tancoch Barbora počítala jedna, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem a ťažko povedať, či to bolo počuť viac ako hudbu; som rada, že som mohla byť súčasťou niečoho takého a tiež neviem, prečo som profesorovi fyziky o pol šiestej ráno odpovedala "Ušlo to" na otázku "Did you like it?". Asi len sarkazmus, alebo možno to, že som na väčšinu slow dances sedela na bočných lavičkách alebo si nechávala hovoriť Sorry od Lukáša vždy keď mi stúpil na šaty. Chcem si v hlave stále za sebou prehrávať polnočný nástup so sviečkami s tým ako postupne zhasli svetlá než som prešla od dverí k stolu s predznačeným nápisom OK. v podobe malých x.